Prvé obete

Jar k nám prišla. Konečne a naplno. Kvitne všetko navôkol, zvieratká začínajú chodiť v pároch, čo ja jasný dôkaz toho, že prichádza krásna sezóna, kedy začne nový život. Nám začal nový život presunom na vidiek, čo nám vytvorilo predpoklady na založenie vlastnej záhrady.

Prípravu na prvú vlastnú záhradu som začala niekedy po Vianociach. Vedela som, že nechcem tradičnú záhradu, ktorá bude ako tá susedova či susedkina. Chcem záhradu, v ktorej bude všetkým rastlinkám, ktoré s láskou zasadíme, skvele. Odmietame tráviť nekonečné hodiny zbytočným sekaním trávnika (navyše hlučným a smradľavým) alebo tým, že sa staneme otrokom záhradníčenia. Úplne som sa namotala na netradičný spôsob uvažovania o prírode a začala študovať rôzne materiály o permakultúre. Podstatou permakultúry je laicky povedané vybudovanie a vytvorenie miesta, ktoré si bude pri dodržaní istých pravidiel žiť vlastným životom bez toho, aby ste ho zaťažovali akýmkoľvek ľudským zásahom, chémiou a neprirodzeným pretechnizovaným stresom. Skombinujete rastliny, ktoré si vyhovujú, necháte im dostatok priestoru pre život a oni sa vám v čase odvďačia svojou krásou a úrodou. Kým uvídíte výsledok, pár rokov prejde, ale je jasné, že už prvý rok minimálne uvidíte, či ste na správnej ceste a hádam aj nejakú tú úrodu zožnete. Celkovo je permakultúra viac o spôsobe uvažovania ako o vychytralých princípoch, praktikách a jasných pravidlách. Treba predovšetkým neviazane myslieť, počúvať intuíciu, veľmi veľa pozorovať zákonistosti prírody (najmä na pozemku) a tiež nebáť sa experimentovať. Aby som nezabudla, hlavne, žiaden stres. Viac o permakultúre vám povie napríklad aj slovenská Wiki. Pre mňa je veľkou inšpiráciou a pomocou stránka www.ekozahrady.com. Autorom je mladý muž Jaroslav Svoboda, ktorý o svojich skúsenostiach a postrehoch napísal skvelú knižku "Kompletní návod na vytvoření ekozahrady a založení rodového statku." Pre mňa je knižka písaná nádherným jazykom, s totálnou ľahkosťou bytia a je z nej cítiť neskutočnú energiu (ak ste schopný ju vnímať ;-).

Už som si pár týždňov hovorila, že nezasejem a nezasejem. Počasie sa na víkend posledné týždne vždy zopsulo, zima bola až tiskne! Ešteže som prvé záhradkárske výpady začala pred pár týždňami, kedy som do hrantov zasiala zelené byliny aj rajčiny, ktoré už teraz pekne samostatne v kelímkoch čakajú, kým budú môcť von do hliny. Čakala som na slnko a trošku vyššie teploty, aby som semienka, ktoré vložím do zeme, nevystavila teplotnému šoku a aby im v pôde bolo pohodlne. Minulý týždeň v piatok som vytrielila z roboty s misiou zasiať. Podarilo sa. Kúsok porýľovanej pôdy som zbavila slamy, uhladila ju a mohla sa pustiť do svojho premysleného osevného plánu. Áno, trochu som improvizovala. Nie, nevadí to. Semiačka sú v zemi a ja teraz čakám na ľahký dáždik a prvé odvážne klíčne lístky.

Deň pred dlho očakávaným siatím som sa dostala na pozemok tesne po daždi a hneď mi svitlo. Prúser! Už prvé indície počas zimy vo mne vyvolali vnútorné polemiky o tom, že máme na pozemku hodne veľa prázdnych ulít. Jasne mi z tejto indície vypadlo, že na pozemku budeme mať dosť slimákov. Moje pozorovanie krátko po daždi ma v tejto mojej idee utvrdilo. Bolo rozhodnuté a jasné, že so slimákmi bude treba čosi urobiť a zbaviť sa ich. Keďže sme pacifisti, tak sa vyhýbame mordovaniu živých tvorov (rastlín nevynímajúc). Rozhodla som sa pre zber slimákov a ich odvoz do bezpečnej vzdialenosti od pozemku (cca 2 km považujem za dostačujúce). Dnes už môžem skonštatovať, že som vyniesla 3,5 kýbla slimákov a viem, že som ešte neskončila! Pár krát si tento úkon ešte zopakujem, ale nevadí, rozhodne je vidieť, že tento môj nápad nebol márny a rozdiel v ich množstve je neporovnateľný.

Okrem slimákov, ktorých sa bolo treba čo najhumánnejšie zbaviť sa nám v dome po zime zobudili mravce. Žiadne chemikálie neprichádzajú do úvahy, tak sme kúpili domček na mravcov, vnútri je arašidové maslo alebo výťažok z arašídov a mravcov nám ubudlo.

Jeden víkend sme počas obeda počuli nezvyčajný šuchot. Zo mňa ako prvé vyhŕklo: Kto je tam? Muž si myslel, že je to len nejaký plast, čo sa v koši začal vyrovnávať, ale mne sa ten šramot veru nezdal. Na chvíľu bol kľud, tak sme boli v kľude aj my. Ale, ja som sa na chvíľu vytratila z domu a muž s úsmevom na tvári po chvíli hlásil: Máme myš! Teraz tade rýchlo prebehla. Vyzbrojili sme sa obaja rukavicami, ja som vyfasovala kýbel, spravili sme rýchlo kvázi ohrádku z čohokoľvek, čo sme rýchlo našli, že ju ideme z kúta, kam zabehla vyplašiť, chytiť pod vedro a pekne vyniesť von. Myš sme lokalizovali, zahnali k stene a snažili sa ju vyšťúchať, no ale omylom a nechtiac sme ju trafili šťuchákom a myš neprežila. Zaradili sme ju trochu smutní do kolobehu života mačkám za plot a povedali si, že zvierat a inej hávede na dome asi bude. Pár húseníc a iného hmyzu už aj omylom skončilo vo výlevke, pavúky, ktoré lozia kade nemajú poctivo chytáme a vynášame pred chalupu + ja mám "bod" za umláteného sršňa, ktorý nám vletel do izby a bolo ho treba okamžite zlikvidovať (s tým som sa maznať nechcela).

Susedovie kocúr – Kicsi Macko

Príroda je nádherná a človek (žiaľ) najväčší predátor, ktorého táto Zem videla. My chováme k prírode úctu, vidíme v nej najväčšie bohatstvo a snažíme sa na maximum zachovať všetko pôvodné a prirodzené, čo nám okolo seba poskytuje. Občas sa nevyhneme nechceným obetiam, ale chceme, aby ich bolo čo najmenej. Permakultúre, záhradníčeniu a jari zdar. Dobre zasejte, zaklíčte a zabylinkujte, nech máte čo najviac dobrôt z vlastnej úrody. A tiež, čo najmenej škodcov.

Keď sa plnia sny

a skutočnosť je tvrdá realita

Už pekných pár rokov nosím v sebe sen, ktorý dosiaľ nedorástol. Dlhé roky, odkedy som začala ochutnávať jedlo v reštauráciách, snívam o tom, že raz budem mať vlastnú reštiku. A ak nie hneď vlastnú, že by som ju pre niekoho viedla. Koncept a predstavu mám v hlave, kde by mala byť a ako vyzerať, s akou filozofiou pracovať detto. Reálne som reštauráciu nikdy neplánovala, iba slovami s kamarátmi a známymi, ktorí by do reštiky so mnou aj išli. Pri rozprávaní vždy všetko skončilo a môj sen stále čaká.

Roky rokúce som všetko v reštikách ofrflávala. Obsluhu, prostredie, jedlo, kvalitu, prístup, ľudskú hlúposť – všetko. Ísť so mnou do reštiky nebola pre ostatných vôbec zábava (asi stále nie je, ale pracujem na sebe :-). Vždy vedeli a museli byť pripravení, že budú musieť počúvať moje "pindy". Chápem ich, ale aj oni chápu mňa. Komentujem stav preto, lebo je to jednoducho potrebné. Lebo je najvyšší čas, aby sa všetci, ktorí robia biznis (nech už je ich zámer a odvetvie akékoľvek) pozreli na svoj biznis reálne a poriadne sa odreflektovali. Otvorili oči, odcyklili sa a pozreli sa na skutočný stav triezvymi očami. Zastávam filozofiu, že všetko čo človek robí, by mal robiť poriadne, naplno a v tom najlepšom prípade aj srdcom. Je mi jedno, kto bude čo robiť, hlavne nech robí to, v čom je dobrý a čo má naozaj rád. V práci trávime tak veľa času z nášho života, že by mala stáť za všetkú tú energiu, ktorú do nej vložíme. Preto treba umne vyberať, veľa vyhutovať a naučiť sa v čom sme skutočne dobrí.

Roky robím prácu, ktorú mám rada a ktorá ma baví. Ale kdesi v kútiku srdca a hlavy viem, že je tu ešte niečo, čo budem mať radšej a čo budem robiť celým svojím ja. Za tie roky, čo som na svete som sa už naučila, že všetko čo má prísť, príde, všetko čo sa má stať, stane sa presne vtedy, keď na to bude tá pravá chvíľa. A tak nič nesilím, lebo by mi to tak či tak nepomohlo.

Nijako som doteraz gastro biznis aktívne nevyhľadávala, ale pár zábleskov už v rôznej podobe prišlo. Kontakt prvý, rozkukávam sa: Pred rokmi som pracovne spoznala jedného človeka, s ktorým som sa bližšie skamarátila a ktorý sa za zvláštnych okolností dostal k tomu, že ide viesť reštiku na odľahlom bratislavskom sídlisku. Chodievala som k nemu cez polku mesta na jedlo (samozrejme takmer stále s veľkou kritikou), na pokec o biznise alebo len tak príjemne stráviť čas. Raz ma dokonca pustil za bar pulírovať riady a nakladať umývačku riadu. Do kuchyne ani na krok, na plac detto – kontrolu by v tomto neriskol. Kontakt druhý, nádej: O pár rokov neskôr som začala pracovať pre spoločnosť, ktorá okrem iných aktivít vlastnila pár skvelých reštaurácií. Nerobila som priamo pre gastro biznis, ale bola som už pod strechou domu, ktorý reštaurácie vlastnil, riadil a spravoval. Tešila som sa, že som konečne na správnom mieste a nakuknem pod pokrievku a vyzistím, ako tento biznis funguje. Hm, nestalo sa tak. V reštikách som sa nedostala ani k lietačkám. Ostala som naďalej iba ich hosťom. Zasa nastali mesiace "sucha" a ja som do reštík (konkrétne štyroch, ktoré môj žalúdok ako jediné dokázal ako tak tolerovať) chodievala len na obedy. Kontakt tretí, beh na dlhé trate: Už dávnejšie nakupujem skvelé talianske potraviny v pre mňa najpríjemnejšom obchode, Pesto&Co, ktorý má vlastnú filozofiu! V obchode (na Slovensku) tento jav nie je bežný, preto je mi obzvlášť príjemný a držím im palce. Perfektný personál, skvelé suroviny a nefalšovaný prístup. Tak nejak si predstavujem fungujúci biznis. S chlapíkom, čo prevádzkuje obchod sme viedli dosť rozhovorov o jedle, surovinách, obchode. Prezradil mi trochu z plánov majiteľa do budúcnosti a len tak mimochodom mi ponúkol, či by som u nich nerobila alebo nepiekla aspoň koláče, že by som sa im hodila :-) Plán majiteľ pripavuje a ja si ďalej robím robotu, ktorej sa venujem roky. Kontakt štvrtý, teplejšie: Ani neviem ako a som pri gastrobiznise najbližšie ako som kedy bola. Moja konštruktívna kritika gastrozariadení a vôľa robiť, čo by ma bavilo, k niečomu bola. Šéf sa rozhodol, že ide podnikať aj v tejto sfére a že si ma s kamarátom podelí, aby som sa im starala obom o ich reštiky ako najvrchnejší manažér. Jedna prevádzka je tesne pred otvorením a druhej sa moc nedarí. Situácia vkustku neľahká pre niekoho, kto gastroprevádzke nevelil a o gastre iba sníva. Po mojom odobrení ma odvolali z doterajších aktivít vo firme a bez bližších povelov ma "strčili" do ohňa. Nie, nezľakla som sa. Nabehla som naostro do rozbehnutej reštaurácie, ktorej sa od poslednej rekonštrukcie veľmi nedarí. Reštika je super (výzorovo), varí na slovenské pomery obstojne, ale prúser – miesto. Aj ako laik viem, že alfa omega úspešného gastrobiznisu je Location, location, location. A to bol veru problém. Milá, pekná reštička, na pekelnom mieste. Po dni pozorovania som odhodlala na nakopnutie. Predovšetkým personálu. Nespala som celú noc a pripravovala si stratégiu na najbližší deň. Ráno po pár hodinách trápenia (nie spánku) som si presne spísala, čo chcem v ten deň spraviť a pripravila si scenár. Nabehla som na pľac plná enthusiasmu a už od rána bolo všetko inak. Pomocná sila neprišla, čašník letel na zubnú pohotovosť. No čo, nevadí. Od toho sú manažéri, aby zvládali krízový stav. Stále som bola v pohode. Keď sme boli všetci, dala som si motivačný preslov a vrhla sa spolu so svojím novým tímom na príjemný deň, v ktorý si užijeme aj trochu zábavy. Zábavu sme si neužili, no veľa som sa naučila a veľa pochopila. Pekné je snívať, ale všetko treba na vlastnej koži zažiť, iba vtedy budete mať jasno. Pozorovala som život tejto reštiky presne 1,5 týždňa a prvý raz som bola pri tom, že som prišla zatvoriť :-). Majiteľ sa rozhodol, že podnik, aj po mojej intervencii, pre svoje dobro zavrie. Kontakt piaty, riadenie s odstupom: Sama som navrhla svoj návrat na pôvodné pole pôsobenia a otvorenie novej reštiky sa rozhodla riadiť po projektovej stránke, nie ako reštauračný manažér. Zistila som, že ako najvrchnejšieho manažéra ma táto reštika nepotrebuje a že v danom momente budem omnoho užitočnejšia, keď zabezpečím to, že ju jednoducho otvoria. Takže tam som, tomu sa venujem. Robím naspäť prácu, čo ostatné roky, len sa mi zmenil jeden klient a je ním Reštika. Vo všetkom som ale ponorená hlbšie a komplexnejšie. Som spokojná, veľa sa učím. Navyše, otvárame čoskoro ;-)

Gastrobiznis – sranda ide bokom

Dobrá veľká rada na záver:
Ak snívate o gastrosvete, či už o reštike, kaviarni, cukrárni alebo inom gastro koncepte, predtým, ako sa do plnenia sna vrhnete naplno, spravte všetko preto, aby ste si gastrobiznis aspoň na chvíľu odžili. Závisieť bude iba od toho, aký rýchly a šikovný pozorovateľ budete. Ako rýchlo úskalia biznisu prekuknete. Ako rýchlo sa začnete orientovať. Práca v gastre je vážne makačka. Biznis zvonka vyzerá lákavo a príjemne, ale je za ním kopec tvrdej fyzickej driny. Mňa moja skúsenosť neodradila, veľa ma aj za ten krátky čas naučila. Mám rešpekt, ale nevzdala som sa. Len musím ešte veľa veľa premýšľať.

Keď foodblogger varí na povel

Viacerí z nás foodbloggerov nemajú radi, keď majú variť na povel. Situácia sa môže ľahko zmeniť, keď vás niekto s radosťou zorganizuje a umožní vám stretnúť sa naživo s ľuďmi, ktorých blogy čítate. A tak sa aj stalo na druhej Foodbloggerskej párty v bratislavskom Chefparade. Je to priestor ako určený na podobné "výmysly". Kam inam by ste vopchali naraz do 20 ľudí a umožnili všetkým rovnaké vstupné podmienky? Minikuchynské linky, sporáky, pece, náradie, ... – všetko k dispozícii v zhodnom počte pre všetkých. Za organizátora sa už pred časom pasoval Tomáš Babinec z Foodissima. Je to mladý poloplachý chalan, ktorý tentoraz na všetky baby ako jediný variaci blogger ostal sám (s výnimkou porotcu Milana). Ako jediný muž sa s touto skutočnosťou chvíľku vyrovnával, ale v momente, keď do rúk zobral foťák, na tento fakt úplne zabudol.

Deň pred akciou sme od organizátora obdržali zoznam surovín, ktoré budú v rámci foodbloggerského zápolenia k dispozícii. Priamo na mieste sme rukou porotcu boli spravodlivo rozdelení do 4 tímov. Úlohou každého tímu bolo z vopred určených surovín vytvoriť hlavné jedlo a dezert (zoznam surovín nájdete na Tomášovom blogu). Štartovacia čiara bola pre všetky tímy úplne rovnaká, už len spoločnými silami vymyslieť pokrm, ktorý sa dal v časovom limite zvládnuť, bol by niečím zaujímavý, vizuálne atraktívny a mal aj potenciál zaujať porotu (o čo z môjho pohľadu vôbec nešlo).

A tak sme sa pekne v tímoch zišli pri neokrúhlych stoloch a začali dumať nad jedlami, ktoré budeme pripravovať. Náš tím pozostával zo skvelej Zuzky z pre mňa najlepšieho a najobľúbenejšieho slovenského foodblogu Na tanieri. Zuzka mi je blízka. Vekom, filozoficky, spôsobom myslenia aj uvažovaním o surovinách. Ďalším členom posádky bola Ivka z blogu Evee's foodblog. Ivka na svojom blogu píše o všetkom možnom, nie striktne o varení a receptoch a to sa mi páči. Naším dezertmajstrom bola Niki, ktorá o jedle bloguje na FB. Tá mi hneď zahrala na nôtu, lebo neje mäso a to sú pre mňa palce hore. Ak to ešte nikto nespomenul, boli sme najpočetnejší tím, lebo Zuzka so sebou doniesla ich budúceho potomka, ktorý ešte na slávu foodbloggera iba čaká a na vylodenie na svet detto. Ako vskutku vyrovnaný tím, sme sa jeden za všetky, všetky za jednu, pustili do roboty. Veľmi rýchlo sme sa zhodli na našom pláne, akoby automaticky si rozdelili robotu a už iba krájali, miesili, plnili. Každá z nás vedela, čo je jej úloha a vcelku dobre sme sa doplňovali.

Rozhodli sme sa pre kompletné menu a pripravili sme tieto 3 jedlá: 
1. Sviežu jarnú špargľovo-pórkovú polievku
2. Ravioli plnené kuracím mäsom a cukínou s maslovou omáčkou
3. Jablká v župane vykúpané v čokoláde na šľahačkovo-limetkovej omáčke

Svieža jarná polievka

Ravioli – detto jarné

Varilo sa nám dobre a mne rozhodne aj dobre chutilo. Nevravím, že všetko! Som predsa indivíduum, mám svoje chute hlboko zakódované a roky pestované, takže generalizovať a povedať, že bolo všetko super jednoducho nejde. Niečo mi chutilo viac, niečo menej, niektoré použité suroviny mi nesadli, ale tak to má byť. Keby nám všetkým chutilo všetko, "žrali" by sme McDonald a nehrabali sa na foodblogger párty (pardón za výraz). Všetky výtvory tímov boli skvelé. Od nápadu, prevedenia, foodstylingu. Nešlo o to ulahodiť porote, ale spoločnými silami vymyslieť, navariť, pobaviť sa o jedle, zaimprovizovať pri foodstylingu a zapracovať si tímovo. A to nám všetkým išlo. Podmienky pre všetkých boli rovné, ale možno to poznáte: nevaríte vo vlastnej kuchyni, nepoznáte kvalitu surovín lebo ste si ich nevybrali sami, neviete ako pečie miestna trúba, nemáte svoj hrniec, ktorý už za tie roky poznáte. Neznámych vstupov, ktoré mohli ovplyvniť výsledný efekt, bolo vskutku dosť.

Hm, poviem vám, celé stretnutie prebehlo rýchlo. Kým sme sa zišli bolo trochu času podebatovať, ale od momentu, kedy sme sa pustili do roboty nebolo čas ani na reči, bližšie spoznanie sa, o fotení nehovoriac!

Pripájam pár fotiek výtvorov kolegov pri nevalnej kvalite fotografií (mea culpa, nabudúce sa polepším :-) 

Martinkina chuťovka a tradične krásny styling

Polotovar – pasta fresca z rúk Tomáša ;-)

Pre mňa jedno z najlepších ochutnaných jedál – vynikajúca lahodná pórková omáčka

Lahodná a hebká čokopena s ešte lepším jablkovo-škoricovým topingom

Výsledok: Super! Nič konkrétne som od nášho stretnutia neočakávala. Tešila som sa, že ma Tomáš pozval. Potom som sa tešila, keď mi poslal zoznam účastníkov a medzi nimi boli aj blogeri, ktorých rada čítam. Pár dní pred akciou som sa prirodzene tešila na piatok, ale nerobila si žiadnu predstavu. Keď nefabulujem dopredu, nie som sklamaná. Beriem už dlhšie život tak, ako plynie. Všetko čo mi prinesie do cesty, má pre mňa zmysel, ktorý sa vo všetkom snažím nájsť a to sa mi darí.

Tomáš, dobre bolo. Ďakujem za energiu, s ktorou nás dávaš dokopy, s ktorou s nami komunikuješ, za všetku organizačnú robotu a vybavovačky, ktoré za zdanlivo jednoduchou akciou sú (lebo presne viem, čo organizovanie obnáša). Fajn, že ťa máme, fajn, že si.