9. decembra 2012

Robím si prípravu – prípravu si robím

Posledné 2 týždne, alebo už možno od Martina – sa mi zvianočnieva. Dumám si nad príjemnou vianočnou atmosférou aj nad predvianočnou prípravou. Úlohy som zadelila a tak môjmu mužovi pribudla ďalšia misia (nad rámec tej tradičnej). Doniesť okrem stromu aj imelo. S imelom to nie je len tak, ak ho nechcete zakúpiť, treba sa po ňom poriadne vysoko poobzerať. Počas našich víkendových prechádzok po obľúbených miestach v okolí našej dedinky sme nejaké tie chuchvalce imela vzhliadli. Muž už snoval plány, ako si zaspomína na staré časy, keď za mladi liezol (po skalách či mobilných vykrývačoch). Hm, vcelku príjemná predstava na pohľad – ale pre mňa iba z dola – hore by ma nedostal. Nanajvýš tak na strom, ale pekne bez pomôcok, manuálne po vlastných. Z detstva mám vcelku dobrý tréning a lezenie v korunách stromov mi vždy spôsobovalo veľmi príjemné vnútorné blaho. Veď si to zoberte, taký strom má riadnu váhu (a to nemyslím vôbec na jeho hmotnosť). Z drobunkého semienka dokáže vyrásť do ukrutných výšok, nahodiť listy, kvety i plody, potom zhodiť a takto si stále dookola pár rôčkov krásne požiť. Prežiť fujavice, metelice, vetriská i sparné letá. Stromy majú hodne sily a energie, a kto chce a vie, môže ju zo stromov cítiť a nechať sa ňou opantať.

Imela tento rok plánujem využiť viac, ako zvyčajne. Tradične ho používam na výrobu venčeka nad vchodové dvere a zväzkov na svetlo do každej miestnosti, aby v domácnosti bolo veľa priestoru pre lásku a bozkávanie sa pod imelom. Tento rok som si zaumienila, že pripravím aj adventný veniec so sviecami, nech si týždne pred Vianocami každé nedeľné jedlo spríjemníme tlejúcimi svetielkami. Dumala a vyhutovala som, z čoho ho vyrobiť, aby som nemusela nadmieru likvidovať prírodu, ale aby sme aj napriek tomu mali doma prírodný produkt (žiadnu umelohmotnú atrapu). Napriek tomu, že som hútala, nešlo a nešlo. Stále som nedostala ten správny nápad, čo a ako použiť. Môj muž ma naučil, že keď raz niečo nejde, má to svoj dôvod. Je to čistá pravda. Na správnu myšlienku, chvíľu, riešenie si niekedy treba počkať dlhšie. Hmly ustúpili a tak som si cestou do práce popri ceste všimla padnutý či zoťatý kmeň. Marilo sa mi, že je porastený imelom, a tak som jedno ráno zastavila a natrhala si parádnu imelovú kyticu. A tak v správny čas bolo o materiáli na adventný veniec rozhodnuté. Navyše, prednedávnom som sa na webe dočítala, že podľa jednej z kresťanských legiend imelo bolo kedysi stromom. Z jeho vetiev Jozef vyrezal kolísku pre Ježiška a o 33 rokov neskôr tento strom Rimania sťali a z jeho kmeňa postavili kríž, na ktorom Ježiša ukrižovali. Strom potom zoschol do malých kríčkov a od tých čias žije imelo zo živín iných stromov.






Som v predprípravnej fáze a zatiaľ sa iba ladím. Som klasik a veľa neexperimentujem (je to zároveň spôsob, ako predísť sklamaniu). Ak mi vlastné vnútro nedá zvolenie, neskúšam. Keď nemám dobrý pocit, ani neriešim a ignorujem. Platí to o hudbe, chutiach, móde, vkuse, jedle... Tradične ma zima pritiahla k mojej obľúbenej internetovej stanici (Adore Vocal Jazz), a tak si počúvam fantastický vokálny jazz z čias, kedy hudba ešte bola hudbou, hudobníci hrali len na klasické nástroje a speváci vedeli spievať. Stará dobrá pohodová klasika. Pre mňa je to hudba, ktorá ma dá do kľudu. Zabrzdí ma, zastaví a vytrhne zo šialeného kolobehu. Nedá sa pri nej frčať na plné obrátky, a to mi vyhovuje. Drahí interpréti, umelci – aj keď asi nepočujete, vďaka vám za vašu krásnu hudbu. Je to balzam na dušu.

Nákupný zoznam aj zoznam toho, čo chcem tieto sviatky variť / piecť mám hotový. Nič závratné, takmer všetko overená klasika. Väčšina surovín je už aj doma a bude treba dokúpiť len čerstvé suroviny, na ktoré je ešte priskoro. Minulý rok som nad rámec tradičných medvedích labiek a lineckého siahla po fantastickom recepte od Cataliny. Tento rok ho radím do zoznamu už automaticky – bol pre mňa vynikajúcim prekvapením. Vanilkové rožky som vlani zamenila za makové, ale nový recept ani chute ma nenadchli. A tak aj keď mám rada klasické chute, čo poznám roky, skúsim aj tento rok jeden nový recept na skúšku, sama som zvedavá, ako táto voľba dopadne.

Nemám zatiaľ upečený jediný koláčik, v chladničke neodpočíva žiadne cesto – všetky prípravy sú stále v hlave či na papieri. Akosi sa mi vidí priskoro, ešte neprišiel môj čas. A tak sa nenaháňam. Mám rada svoju domácnosť čistú, obriadenú, príjemne voňajúcu, ale nevidím žiaden zmysel v umývaní okien v treskúcich zimách, vysávaní aj tej najposlednejšej zásuvky či likvidovaní najmenšieho smietka prachu (čo de fakto nie je možné). Poriadok u nás bude, ale taký úplne normálny. Hlavne, nech sme v pohode a bez stresu aspoň doma, keď v práci vládne šialenstvo.

V rovnakom období pred rokom som sa veľmi tešila na predvianočné foodblogy. Ako budú ľudia písať o fantastickom vianočnom jedle, tradíciách, zvykoch, o tom, čo sa u koho v tomto období deje. Ale, veľmi veľká frekvencia príspevkov a ani vianočno na foodblogoch neboli. Samozrejme, chápem, je toho tak veľa, čo by sme všetko chceli stihnúť, a napriek tomu, že vôľa by bola, voľného času na blogovanie často neostáva. Preto sa tento rok sa brzdím, nič neočakávam. Môžem byť len príjemne prekvapená.

Vyhoďte rýchlosť, zatiahnite ručnú a užívajte si. Ak nie naplno, tak aspoň dúškami. Krásny advent.

27. novembra 2012

"Čo mi patrí, to mi patrí"

Ani presne neviem, kto je autorom tohto citátu, ale vždy mi pripomenie moju mamu a dokonale ma pobaví. Niektorá z jej kolegýň vždy hovorievala: "Co mi patrí, to mi patrí!". Nehľadajte však za touto myšlienkou nič hlboko filozofické. Skrýva sa za ňou vyhlásenie, že každá žena by mala mať vo svojej garderóbe kožuch! Samozrejme, mal by jej ho poriadiť jej manžel. Hm, je to názor, akceptujem, ale nesúhlasím.

Som apriori proti zabíjaniu zvierat kvôli tomuto ľudskému rozmaru, veď aj ich zabíjanie kvôli mäsu mi vadí. A aj keď k vlastneniu kožucha ako súčasti zimnej výbavy mám myslím ešte ďaleko, predsalen, nejaký ten kožúšok sa u nás nájde. Náš Sraľko znižujúcimi sa teplotami nahodil zimné prevedenie srsti a tak z chudej letnej mačky máme peknú zimnú guľôčku. Preto si už konečne aj ja môžem povedať, že mám doma kožuch! Avšak, nepatrí mi. Sraľko je si sám sebe pánom, svojprávny tvor, ktorý patrí k nám, nie nám.



















































Vo svojej kuchárskej biblii, v The Silver Spoon kuchárke, postupne testujem recepty, čo ma niečím oslovia. Pokusov a jedál sme vyskúšali už viacero, ale na blog sa ich zatiaľ veľa nedostalo. Sami to možno poznáte, keď blogujete. Niekedy sa vám nechce fotiť, hlad je silnejší ako vôľa písať, alebo skrátke, nie je vhodné svetlo na fotenie. Čím sa viac blížime k zime, slnečných dní je minimum a fotografie bez poriadneho denného svetla sú nanič. A tak ostávajú dve možnosti, čakať na krásne víkendové počasie alebo zabŕdnuť do fotoarchívu.

Scones podľa The Silver Spoon


Ak raz okúsite Scones, možno im prepadnete, možno vás nenadchnú. Určite bude závisieť od receptúry, lebo tou sa dá hodne pokaziť, ale aj získať. Ja som ich testovala iba raz a môžem povedať, Scones sú pre mňa len trohu iné pagáče (bez škvariek). Aj keď viac nasladlé a nie také nadýchané. Netreba ich však zatracovať, v čase krízy, keď nemáte doma jediný kus pečiva a potrebujete chutnú prílohu, Scones sú ideálnym tipom. Hotové sú raz-dva a ku krémovým polievkam sú ako stvorené. Dokonalá symbióza.



Suroviny:
50 g masla
20 g práškového cukru
2 vajcia
200 g hladkej múky
2 ČL prášku do pečiva
2-3 PL mlieka
soľ
nad rámec pôvodného receptu: nasekaný čerstvý rozmarín
maslo na potrenie plechu (alebo papier na pečenie)




Postup:
Zmäknuté maslo vyšľahajte spolu s cukrom a vajíčkami. Pridajte preosiatu múku, prášok do pečiva, mlieko, soľ. Množstvo soli a cukru si korigujte podľa toho, s čím chcete scones konzumovať. Vytvarujte mäkké cesto a ak máte čas, nechajte 1 hodinu pri izbovej teplote odpočívať. Zabaľte ho do fólie alebo ho poriadne prikryte utierkou, aby vám neobschlo. Po krátkom odpočinku cesto vyvaľkajte na 1-2 cm hrúbku a vykrajujte tvary, aké sa vám zažiadajú. Na vrch každého kúsku spravte nožom krížik. Ryhy musia byť dostatočne hlboké, aby vynikali aj po upečení. Poukladajte na plech a vložte do vyhriatej rúry (180 °C) asi na 15 min. Pečte, kým nezačnú chytať zlatožltú farbu. Servírujte ešte teplé.

Dobré drobné rady:
Pre sladkú verziu scones servírovanú s maslom a džemom dajte iba štipku soli a vynechajte výrazné bylinky.
Pre slanšiu verziu, napr. ako prílohu k polievke, kľudne pridajte viacej soli a do cesta primiešajte akékoľvek čerstvé bylinky, čo máte radi.
Scones sú najlepšie, keď sú čerstvo vytiahnuté z trúby a podávané takmer ihneď ešte takmer za horúca. Pozor, sú vtedy prudko jedlé.
Pre viac ako 2-člennú rodinu dávku rovno zdvojnásobte.