Prečo počúvať starších a skúsenejších

Koľkokrát sa vám už v živote stalo, že ste si s odstupom času uvedomili, že to, čo sa vám snažili vštepiť a naučiť vás rodičia či starí rodičia, nebolo úplne na zahodenie? Čo sa za mladi naučíš, ako keby si "na starobu" našiel. Hm, pravda ..., ale, čo v prípade, že "nenájdeš"?

Moja slovenská babička mala babičku v slovenko-maďarskom pohraničí. Ako deti sme do Slovenského Nového Mesta chodievali len občas na prázdniny alebo pomáhať pri zbere úrody či zapáliť sviečky na Všech svätých. Nechodievali sme tam veľmi radi, ale keď na chvíle strávené v SNM spomínam, vždy tam bolo super a kopec srandy. Cesta vlakom bola dlhá a nemali sme tam čo robiť. Css, mestké deti! Nikde na okolí sa nenachádzala žiadna voda na kúpanie, ani les. Maďarská rovina sa rozprestierala všade navôkol či na dojazd bicyklom a naše detské oči nevideli jej krásu. Najbližší kopec ležal za hranicou a za ním už kopcov nebolo. Ešteže sme mali ohromnú záhradu, po ktorej sa dalo behať a z času na čas vyvádzať. Zavesili sme si sieťovú hojdačku na jablone a šaleli sa okolo nej. Chutnali maliny, ktoré k nám cez plot prerástli od suseda a sem tam sme strhli aj tie susedove. Prepliecť tenké detské rúčky pomedzi pletivo nám nerobilo problém a šlohnúť pár malín bolo hrdinstvom. Taktiež sme hubili sršne a desne sa ich báli. Drevená latrína za domom bola pre nás dobrodružstom – kvôli strašnému smradu, žiadnej vode, kope pavučín a osí, ktorých hniezda sme vypaľovali. Záhrada a ovocný sad ponúkali najmä kopec možností ako stráviť čas prácou, preto nám babička na naše naliehanie vždy vymyslela aktivitu, s ktorou sme jej pomohli a pri ktorej sme sa aj zabavili. Vtedy sme boli spokojní všetci.

Pohľad na Maďarsko zo Slovenského Nového Mesta
Zdroj: http://en.db-city.com

Dom mal velikánsku verandu, ktorá bola centrom spoločenského diania najmä kvôli tomu, že sa na nej stolovalo. Či pražilo slnko, padal letný dážď alebo bolo chladnejšie a zamračené, inde ako na verende sme nejedávali. Veranda spájala celý komplex a rodinu. Časť obytnej zóny domu prechádzala plynule do hospodárskej časti, kde bolo cítiť starinu a minulosť. Dom mal zvláštnu energiu a mal jej veľmi veľa. Boli časti domu, v ktorých som sa vyslovene bála a nemala dobrý pocit. Najzaujímavejšia bola stajňa, kde sa kedysi choval dobytok a po celej jeho dĺžke sa vynímal pekný drevený holubník. Z kôlne, stajne a skladísk sme vyťahovali zaprášené neznáme rárohy na dvor, hľadali, čo všetko sa v šope nájde a nikdy sme nevedeli, čo sa na čo používalo.

Slovensko Nové Mesto – Sátorajalujhely – hranica
Zdroj: wikipédia

Najradšej sme čas trávili iba s babičkou úplne sami. Len my decká, bratranci a sesternice a naša babička. Náš rodinný gastronomický experimentátor (pozn. babička) nám pripravoval jedlá, ktoré sa málokedy opakovali a boli viac novinkami, ako tradičnými receptami. Najviac sme vždy zbožňovali raňajky. Fantastický okrúhly biely chlieb teplý priamo od pekára bol nezabudnuteľný s čímkoľvek. Pamätám si najmä na raňajky, ktoré nik iný ako babička urobiť nevedel. Stačila k tomu konzerva rybičiek v oleji a reďkovka. Ale! S reďkovkou sa môžu diať veci! Babička nám k rybičkám vždy pripravila reďkovkový šalát, ktorý chutil fantasticky a ktorý nik v našej rodine pripraviť a dokonca ani napodobniť nevie. Skúšala som pár krát, ani som sa nepriblížila. Moja mama – to isté. Nie a nie prísť na tú harmóniu ingrediencií a chutí, ktoré reďkovku robili jedinečnou. Soľ, cukor, ocot, citrón? Netuším. Najvačšou poctou pre nás bolo, keď sme boli po chlieb vyslaní. Bolo treba naozaj skôr vstať, lebo na dedine keď je slnko vysoko, chlieb už nedostanete. Do pekárne sme to mali vkustku ďaleko, lebo dedina sa ťahala najmä popri ceste a my sme bývali na tom najvzdialenejšom. Peši by sme cestu nezvládli. Dedova Eska by nás tiež všetkých troch (mňa, brata, bratranca) neodviezla. Prifarili sme preto za dedovu Esku klasický dvojkolesový vozík pomocou kladky a vydali sa na cestu. Chudák brat, ktorý ako najstarší robil kormidelníka a ťažnú silu a my s bratrancom sme sa vysmiati vzadu viezli.

Maďarský biely chlieb – neviem sa ho dojesť
Zdroj: http://balazsreceptjei.freeblog.hu (maďarskému kolegovi blogerovi ďakujem za láskavé zapožičanie.
Keď raz premakám chlieb do takejto podoby, uverejním vlastnú fotku ;-)

Cesta nám vtedy trvala poriadne dlho, ale zabavili sme sa riadne. Každý z nás chcel skúsiť ťahať. Rehotať sa celú cestu a ešte aj šlapať nám dalo naozaj zabrať. Ísť na nákup do dediny bolo samo osebe dobrodružstvom. Keďže sme sa nachádzali v pohraničí, v obci sa prevážne hovorilo po maďarsky. A to bol kameň úrazu. Kamkoľvek sme prišli, spustili na nás po maďarsky. Kukali sme na nich detskými očami a nechápavo gánili. Zvláštne je, že už vtedy sa v nás ozývala (dodnes netuším z akého dôvodu a kde sa vzala!!!) nejaká národná hrdosť. V deťoch. Desivé. Cítili sme sa urazení, že na nás na Slovensku niekto prehovoril jazykom, ktorému sme nerozumeli. Samozrejme, domáci hneď pochopili, že nebudeme miestni a tak skúsili aj slovenčinu. Presne z toho dôvodu nás babička neustále chcela naučiť po maďarsky. Bránili sme sa ukrutne a tak sa na nás nalepilo iba pár slovíčok a jedna pesnička. Tvrdohlavo sme nechceli a nechceli. Ach, do kelu, sakra. Keby sme tak s babičkou nebojovali, bolo by mi dneska ľahšie. Toľkokrát si na babičku spomeniem a zanadávam si sama sebe, akí hlúpi sme boli. No čo, nevadí. 


Babi, aj tak ti ďakujem, aj keď ma už nepočuješ. Pár drobností sa na mňa nalepilo a dnes sa už učím. Sama, kvôli sebe a kvôli okoliu a susedom. Keby si ešte bola, viem, že by si zo mňa mala radosť. Veľkú, úprimnú a plnú lásky. Tak ti teda odkazujem: som tu, niekoľko veľa kilometrov od miesta tvojho detstva, z maďarskej strany, ale som a do Nového Mesta sa raz chcem vrátiť a všetko od teba pozdraviť.

Takže: starších treba bystro počúvať, lebo nikdy dopredu nemôžeme tušiť, čo z toho, čo nám chcú v svojich slovách predať, budeme v budúcnosti užívať.