28. septembra 2012

Je preč!

Definitívne. Leto nám odišlo.
Nevadí, bolo dlhé, nádherné, slnečné a poriadne teplé. Stačil jeden poriadne chladný deň minulý týždeň a akoby uťal, jeseň je tu! Výmena natvrdo. Listy žltnú a opadávajú, dni sa krátia, po západe slnka všetky kúty olizuje chlad. Našťastie – závany leta tu máme stále a dni sú ešte vždy prevoňané slnkom.
Leto nám nahradila nádherná jeseň a milé radosti, ktoré sa s ňou spájajú. Padajú gaštany. Aj orechy! Onedlho bude čas na zber šípiek, rýľovanie záhradiek, ranné hmly, kopy popadaného lístia, ... ale to ešte predbieham. Vôňu jesene mám veľmi rada, je špecifická. Chladno-teplý vzduch sa mieša s rannou vlhkosťou, cítiť posledné dozrievajúce plody a vône prírody.

Sezónne ovocie – JABLKÁ
Keď žijete sezónne, s jeseňou automaticky prichádzajú do vašej kuchyne jablká. Je ich nespočetné množstvo druhov, farieb, tvarov i veľkostí. Z ponuky na trhu i v sadoch si hádam vyberie každý. Chce to len nájsť to svoje osudové jablko a môžete sa ľahko preniesť do raja. Jablko je univerzálne ovocie vhodné na sladkú aj slanú kuchyňu i uchovávanie na zimu a veľa ponúka aj pri konzumácii za surova. Navyše, z hľadiska pôvodu potravín je pre nás absolútne ideálne. V našich geografických podmienkach je jablko doma a tak sa v našich bunkách a génoch určite objavujú informácie od našich predkov o tom, že jablká sú pre nás jedným z najvhodnejších a najprirodzenejších druhov ovocia. Preto by sme jablká do nášho jedálnička mali zaraďovať čo najčastejšie, neurobia nám žiadnu galibu.

Preferujem druhy jabĺk, ktoré si podľa vzhľadu a vône pamätám ešte z detstva. Samozrejme, týchto druhov je stále menej – je to ako hľadať ihlu v kope sena. Nie je to nemožné, ale chce to viacej času i energie. Neviem ako vaša, ale moja chuťová a čuchová pamäť je na tom omnoho lepšie ako tá mozgová, preto si viem mnohé chute a vône vybaviť hocikedy, keď si na ne pomyslím. Ovocie aj zeleninu nakupujem podľa čuchu, rovnako je to aj pri jablkách. Minulý víkend som v našich dedinských potravinách mala na výber z 2 druhov jabĺčiek. Jedny klasika Golden Delicius, druhé netuším. Tie neznáme ma pritiahli hneď na prvý pohľad a to som ešte netušila, ako nádherne budú voňať. Červeno-oranžovo-žĺtkavé s pásikmi a omamnou vôňou, čo sa šíri v celej kuchyni.

Jablkový koláč – Torta speziata alle mele
(zdroj: časopis La Cucina Italiana)
Tento koláč som objavila pred mnohými rokmi a odkedy som ho prvý raz ochutnala, automaticky si získal miesto medzi obľúbenými dezertami. Je jednoduchý, veľmi vyvážený, voňavý a rýchly na prípravu. Žiadne špekulácie – iba čisté chute. Na jeseň a na zimu ako stvorený.


Suroviny: 
180 g hladkej múky
180 g masla
180 g práškového cukru (kľudne môžete pár gramov ubrať)
3 vajcia
1 KL prášku do pečiva (bezfosfátový Alnatura, predáva DM)
kôra z citróna (bio)
mletá škorica (cca 1 KL)
štipka soli
2 jablká (originálny recept vraví: jabĺčka Golden Delicius)
trstinový cukor na posypanie
maslo a krupica na vymazanie a vysypanie formy na pečenie


Postup:
Zmäknuté maslo vymiešajte do peny s práškovým cukrom a štipkou soli. Pridajte vajcia a šľahajte. Následne pridajte preosiatu múku s práškom do pečiva, mletú škoricu, nastrúhajte kôru z bio citrónu. Cesto bude tuhšej konzistencie a možno trochu vytrápi váš mixér. Formu na pečenie si vymastite maslom, vysypte detskou krupicou a rozotrite do nej cesto. Očistite si jablká, nakrájajte ich na 2-3 mm plátky a naukladajte na povrch cesta tak, že jednu dlhšiu stranu do cesta zatlačíte. Jabĺčka posypte menšou hrsťou trstinového cukru – koláčik tak získa chrumkavosť a krásnu zlatistú farbu. Pečte vo vyhriatej rúre na 180 °C cca 45 minút. Koláč je hotový, keď pichnete do cesta špajlu a ostane vám čistá (pichajte do nejablkovej časti).

Dobré drobné rady:
Tento koláč nemá žiadne úskalia, môžete ho akurát prepiecť a potom bude suchý.
S jablkami Golden Delicius sa harmonicky dopĺňa, ale ak použijete inú odrodu (nie suchú) – bude koláč rovnako delikátny aj bez (Golden) Delicius.

Nech sú vaše jesenné jablkové hody sladké a voňavé. Krásnu slnečnú jeseň všetkým.

21. septembra 2012

Privátne značky – I. časť: MASLO

S ktorými áno a s ktorými už nie?

Ak vám pojem nie je známy, privátne značky vznikli ako marketingový a obchodný nástroj na podporu predaja maloobchodných (MO) reťazcov. V praxi to znamená, že MO jednotky začali pod svojou značkou (privátnou značkou) predávať prekúpený tovar. Určite sa za vznikom privátnych značiek neskrývala ambícia MO vyrábať a následne predávať vlastný tovar. To by bolo neekonomické a znamenalo by to ďalšiu investíciu a zvyšovanie nákladov. A tu ide predsa o presný opak – znížiť náklady na minimum!
Samotná myšlienka predávať tovar pod vlastnou značkou maloobchodu – nie je z obchodného ani marketingového hľadiska zlá. Ale, ako to už v tomto "zlom" svete býva, keď ide o biznis, myšlienka sa vytratila a miesto nesporných výhod pre spotrebiteľa sa obrátila na maximalizáciu zisku pre obchodnú jednotku.
Či ide o maslo, mlieko, chlieb, zeleninu, múku, drogériu – privátnych značiek (resp. položiek) neustále pribúda. Určite ste sa s nimi už stretli: Tesco mlieko, Clever jogurty, Terno maslo, CBA wc papier, atď.

Vieme však, čo všetko sa za privátnymi značkami skrýva? Vieme, akú kvalitu ponúkajú? Premýšľame nad nimi aj hlbšie? Alebo je jednotková cena jediné kritérium, podľa ktorého meriame?

Pozrime sa bližšie, čo by sa pod obalom privátnych značiek mohlo skrývať?
1) nižšia cena
Toto je zrejme najmarkantnejšia "výhoda", na základe ktorej by sme k nákupu mali pristúpiť. Áno, privátne značky majú nižšiu cenu ako značkový tovar od iných výrobcov. Dokonca, majú nižšiu cenu aj ako daný tovar od výrobcu, ktorý pre maloobchodnú značku svoj tovar ponúka. Hm, ako je to možné? Nie je to divné? Myslíte si, že MO daný tovar dotuje a dorovnáva výrobcovi cenu? Ja teda nie, taká naivná nie som.
Niečo za tým bude! Napadli mi možnosti, ktorými sa dá dosiahnuť nižšia cena. Možnosť prvá – množstevný rabat. Je to určite motivátor pre obe strany, ak MO odoberie veľké množstvo, dostane za to výhodnejšiu cenu. Možno je to cesta, ale podľa mňa to nebude jediné kritérium, prečo výrobca súhlasí s nižšou cenou, veď by predsa mohol predávať za cenu, za ktorú si povie. Možnosť druhá – tlačenie na cenu. Poďme na to logicky. Ak ma niekto tlačí do nižšej ceny, nejako musím ponížiť náklady. Napr. znížením počtu personálu – to asi nepôjde, keď raz vyrábam viac, nemôžem mať menej ľudí. Alebo znížením mzdových nákladov – asi tiež nie, veď keď vyrábam viac a frčím na viac smien, nemôžem dať ľuďom menej peňazí. Môžem skúsiť presun výroby na lacnejšie miesto (nižší nájom, lacnejšia pracovná sila, atď.) – to si ale vyžaduje ďalšiu veľkú vstupnú investíciu, takže ani to nie. Mne z toho vychádza jediné – musím spraviť niečo s konkrétnym výrobkom. Ale čo?
2) neurčitá kvalita
Hm, čo s kvalitou. Ako ju dodržať, keď ma MO tlačí do nižšej ceny? Dodržanie kvality je papierovo deklarované, ale v praxi nereálne. Viem o mnohých výrobcoch (od ľudí, ktorí tam pracujú), že tlak MO je naozaj veľký. Má priamy vplyv na kvalitu tovaru a výrobný proces. Maloobchod ich tlačí do takej nízkej ceny, že buď znížia kvalitu výrobkov alebo im povedia nie – nebudeme pre vás dodávať. Je to ťažká dilema, ak niekto z vás podniká, vie čo všetko podnikanie obnáša. Pôvodné kvalitné suroviny sa začali nahrádzať, pridávať rôzne ochucovadlá a iné E poklady. A tak začala rozprávka bez dobrého konca o pančovaní, vznikol nepekný škaredý junk food (voľne preložené ako odpadky)  a v obchodoch je na pultoch tomu zodpovedajúca kvalita. Kupodivu, ľudia tento hnus bez rozmyslu kupujú. Ani na sekundu im nenapadne, aké bude mať následky na ich zdraví o pár rokov.
Jedno však neviem pri pančovaní kvality pochopiť a neviem si tento proces dosť dobre predstaviť v praxi. Ak raz vyrábam vo svojom podniku napr. maslo. Mám nejakú receptúru, nejaký výrobný plán a podľa nich idem. Príde MO reťazec, povie, že chce od mňa odoberať maslo vo veľkom. Čo spravím? Prestavím linky na 2 rôzne programy? Jeden ponechám pôvodný a vyrobím dobré kvalitné maslo (pôvodná receptúra, pôvodná kvalita), druhý prestavím na "inú" kvalitu a vyrobím akože maslo? Určite to možné je, ale aj tak si to neviem v praxi predstaviť. Ak máte niekto info a skúsenosti, budem vďačná za objasnenie tohto tajomstva.
3) podpora predaja (podpora pôvodnej značky)
Podpora predaja, alebo inak povedané, zvyšovanie konzumu! Čím nižšiu cenu privátna značka ponúkne, tým viac tovaru môže MO predať (lebo ľudia si za danú sumu môžu dovoliť kúpiť viac). Darmo, že viac nepotrebujú. Darmo, že menej by mohlo byť viac. Ľudia bezhlavo podľahli a skočili na túto hru. Nakupujú, čo nepotrebujú. Nakupujú tovar, ktorý je lacný a nie je kvalitný. A nakupujú ho naoazj veľa! (nad prepchatými nákupnými vozíkmi sa mi vždy pozastavuje rozum – nemôžu predsa toľko zožrať!) Hlavným kritériom a meradlom nákupného rozhodovania je cena. Hlavne, nech je nízka a tovar v akcii!
4) "spoločné" vykrytie marketingových nákladov
Hm, samo o sebe, veľmi zaujímavá položka rozprávky a argument, pomocou ktorého MO jednotky potenciálnym dodávateľom privátnych značiek svoj koncept predávajú. MO môže výrobcu opiť rožkom s rozprávkou o tom, že si marketingové náklady podelia. Keď raz budú promovať istú akciu, bude výrobca v letáku, bude mať označenie na pulte, bude možno v telke, atď. Ak ste niekedy zabŕdli do problematiky obchodu hlbšie, viete, čo proces, na základe ktorého vôbec môžete začať predávať svoj tovar v MO reťazci obnáša. Hneď na začiatku sú tzv. zalistovacie poplatky. Je to poplatok za všetku administratívu, účtovnú / skladovú evidenciu a neviem čo ešte spojenú s tým, že vás MO príjme pod svoje krídla a vy môžete predávať. Zalistovacie poplatky sú tak vysoké, že mnoho výrobcov si vôbec nemôže dovoliť vstúpiť do MO reťazca. Ďalšou položkou v rozpočte sú marketingové aktivity, zväčša katalógové akcie. Za to, že výrobca ponúkne svoj tovar do akcie (samozrejme, za výhodnejšiu nižšiu cenu, čo ide na úkor jeho zisku), platí ďalšie peniaze – časť nákladov spojených s tlačou letákou a celou kampaňou. Náklady sa tak delia medzi všetky značky, ktoré sú v danom momente v akcii. Mne ale stále absentuje nejaká nesporná výhoda pre výrobcu! Všetko je predsa tak, ako MO nadiktuje (len pre svoje blaho a zisky).

Naozaj tu má niekto stále pocit, že privátne značky vznikli pre blaho spotrebiteľov?

Toľko v stručnosti o teórii a praxi, pozrime sa na privátne značky bližšie. Postupne budem uvádzať pár osobných skúseností s privátnymi značkami. Neobsiahnem celé spektrum trhu s MO jednotkami, lebo ak je to len trochu možné, veľkým obchodom sa vyhýbam a omnoho radšej navštevujem malinké stánky alebo malinké obchodíky, kde presne viem, čo majú a čo idem kupovať. Navyše, osobný vzťah s obchodníkom je na nezaplatenie – presne vie, po čo ste dnes prišli a tovar vám dáva skoro automaticky. Liezť do veľkého obchodu (hypermarketu / supermarketu) je pre mňa neskutočná strata času, desiatky zbytočných prejdených metrov a zlo pre môj vnútorný pokoj. Z veľkých kolosov u mňa figurujú "iba" 3 väčšie siete (Terno, Billa a Tesco), ktoré z času na čas navštívim a vyberám si vždy podľa toho, čo potrebujem a podľa sortimentu, ktorý práve hľadám, lebo jednotlivé reťazce nemajú úplne identický tovar, ktorý vyhľadávam.

Začíname: ČASŤ I. – Nie je maslo, ako maslo
S maslom začína byť na trhu galiba a nájsť dobré maslo je poriadne tvrdý oriešok. Kedysi (ešte za čias komunistov) bolo v každom chotári maslo z najbližšej mliekárne a chutilo. Kvalita a chuť sa roky nemenila, na výber príliš nebolo a tak sme boli spokojní. Vôbec si nesťažujem, práve naopak – výrobky boli v tom čase naozaj kvalitné. Dnes je situácia na trhu iná. V jednom obchode môžete vidieť naraz aj 10 druhov masla (a to tam nerátam všetky akože maslá, masielka a náhražky rastlinného pôvodu typu Rama, Veto, atď.)
Ako sa v nich vyznať? Chce to iba pokus omyl alebo ostať verný jednej značke (značkám), ktorú máte otestovanú a nekoketovať s ostatnými. Je to najlepšia cesta, ako sa sám neobabrať. Ale darmo, vplyvom marketingu sa ubrániť vždy nedá, niekedy v obchode tovar vypadne a my musíme substituovať. V poslednom čase som sa nechala napáliť (samozrejme vlastnou hlúposťou, lebo som bola neverná) a tak vznikol podnet na tento príspevok. Keďže v kuchyni a na pečenie iný tuk ako maslo prakticky nepoužívam (výnimkou je panenský olej – olivový, slnečnicový, repkový a tekvicový), som na maslo naozaj háklivá. Prikladám svoje postrehy a zoznam masiel, ktoré považujem za kvalitné a tiež zoznam tých, s ktorými neradno experimentovať.

Značkové TOP maslá:
Oravská mliekáreň – v BA je možné ho dostať iba v drevených / plechových stánkoch so syrmi (zväčša na trhoviskách) – toto maslo kupujem najradšej
Liptov – overená kvalita a klasika, maslo bez zápachu, prirodzená maslová chuť
Tami - Tatranská mliekáreň – overená klasika, dobrá chuť
Levmilk – overená kvalita a klasika (aj keď už dlho som ho nekúpila)
Vážené maslo – ak sa k nemu viete dostať, je to veľmi fajn alternatíva, jediné, čo vám môže "vadiť" je beztvará neskladná hmota

Značkové maslá, ktoré (za mňa) určite NIE:
Rajo – pred cca 15 rokmi som v jogurtoch zn. Rajo našla nechty a podobné hnusy, odvtedy Rajo pre mňa ako značka veľmi neexistuje a keď môžem, vyhýbam sa jej
Agromilk Červený Kameň – divná farba, konzistencia, hnusná chuť
Koliba – Hriňovská mliekáreň – detto

Maslá pod privátnymi značkami:
COOP Tradičné maslo (vyrába Koliba) – určite NIE – divná farba, pachuť margarínu alebo zmrazené / staré maslo, nemaslovo smrdí už pri rozbalení, pri rozpustení a v koláčoch
TERNO maslo (vyrába NIKA) – určite NIE – ako by ich jedna mater s Coop tradičným maslom mala – platia úplne rovnaké charakteristiky vyššie
Clever maslo (predáva Billa; Pozor, sú 2 druhy!) - obal je identický, jediné, čím sa líšia je, že na jednom je uvedený výrobca, na druhom nie je (to s uvedeným výrobcom robí Rajo – za mňa určite NIE), to bez uvedenia výrobcu vyrába Tami – Tatranská mliekáreň – za mňa ÁNO. Toto maslo z Tatranskej mliekárne Clever je jediné maslo v rámci privátnych značiek, ktoré som ochotná kúpiť.
Tesco maslo (myslím Koliba alebo Agromilk) – margarínová chuť, smrad, pachuť

Iné značky ani netestujem, ani nekupujem. Pre porovnanie, rakúske maslá mi nechutia vôbec, tiež v nich cítim umelohmotninu a nemaslovú príchuť.

Na maslách vo všeobecnosti som si všimla, že výrobcovia klamú v množstve tuku a vody v produkte. Väčšina výrobcov síce deklaruje min. 82 % tuku, ale to bude asi stará zabudnutá norma a Control C, Control V pri práci grafikov. V regáli sú roztečenejšie, menej tuhé, na stisk mäkké – čo znamená, že majú vyšší podiel vody a nižší podiel tuku. Nemyslím si, že táto vlastnosť bude spôsobená nevhodným typom skladovania, vysokou teplotou v regáli alebo časom vyloženia tovaru do pultu (snáď neprichádzam vždy tesne po tom, čo doložia tovar :-). Podľa tuhosti možno už hneď na začiatku eliminovať neúspech a odhadnúť kvalitu masla. Ostatné nedostatky masiel možno zistiť až po kúpe doma – pri rozbalení, ochutnaní alebo spracovaní.

Aké sú vaše skúsenosti s dobrým a nedobrým maslom? S ktorými privátnymi značkami alebo konkrétnymi maslami áno, a s ktorými už nie? Podeľte sa o svoje úlovky a zistenia s ľuďmi postihnutými jedlom (nielen varením / pečením), ale hlavne s tými, ktorí sa snažia o zdravé žitie a jedenie.

Poznámka: horeuvedené skutočnosti sú mojím osobným názorom vyplývajúcim z osobných skúseností

13. septembra 2012

Ovocníčkovia

Aj keď mnohí už hovoria o jeseni (aj ja ju vidím, ako prichádza každým dňom), u nás stále panuje leto. Denné teploty vyháňajú teplomer k 30-tke a ja sa z toho teším. To samozrejme platilo do včera, ale predsa, nenecháme si jedným chladným dňom pokaziť náladu, všakže? Už 5 mesiacov vegetujeme a jedávame na terase. No a dávam tomu ešte minimálne mesiac, že na terase jedávať ostaneme. Nie je lepší pocit, ako si dať raňajky, ovocie či večeru spoločne na čerstvom vzduchu v tichom prostredí. Ak je to navyše priamo u vás doma, je to ultra bonus!

Ovocíčko vonku stále dozrieva a tak si ho neustále užívame. Vymýšľam, akú sladkú dobrotu zo sezónneho ovocia vykúzliť, aby som sa v kuchyni neopakovala. Tentoraz som nešla do monotónnej jednozložkovej verzie ovocných dezertov – lebo ovocný mix skvele ulahodí oku aj chuťovým bunkám.


Dvojfarebný čokoládovo-ovocný cheesecake


Tento cheesecake som pripravovala ako dar pre kamaráta Peťula, tak som si dala vážne záležať. Pred rokom som mala presne v tomto období silnú sériu cheesecakov, kedy som ich viacero pripravovala na zákazku, a tak som sa trochu na tejto tvarohovej dobrote "odvarila". Možno to poznáte sami na sebe – keď niektoré jedlo pripravujete častejšie ako iné, poriadne ho odvaríte, vychytáte muchy, chytíte správny gryf, zdokonalíte sa. Tak vzniknú jedlá, ktoré máte "v ruke". Kedy možno premakať a upiecť dokonalý cheesecake? Koľko pokusov potrebujete? Asi je to individuálne. Treba mať v oku a poznať svoju trúbu, vedieť vybrať správne suroviny, vychytať správnu teplotu (pri príprave aj pečení), dĺžku pečenia, konzistenciu, ... Zrádností pri tomto dezerte je viacero, ale báť sa ho netreba. Keď pečiete svoj X-tý cheesecake a podarí sa vám ho aj ochutnať (ak neputuje mimo, kedy sa nedostanete ani k omrvinke), pri istom pokuse č. X vám bude jasné, že ho viete! Ak ste doteraz váhali a báli ste sa, prečítajte si dobré rady cheesecakekovej guru Lucie. Bez ohľadu na to, ktorý z jej tvaroháčov si vyberiete, návod je takmer identický a veľmi užitočný.


Receptom sa nejdem opakovať, frčala som podľa svojho overeného receptu, ktorý nájdete v starých článkoch, len som ho malinko vylepšila. Mala som vnútornú potrebu trošku zaexperimentovať. Ubratie množstva cukru za veľký experiment nepovažujem. Menej cukru tomuto koláču neuškodí, koláč je vďaka ostatným tučným surovinám kalorický viac než dosť. Chcela som otestovať 2 farby tvarohovej zmesi – bielu a hnedú. Použila som preto 2 druhy čokolády – bielu a tmavú. Pri poslednom nákupe som natrafila na dosiaľ nevidenú bielu čokoládu zn. Carla – Czech Choco. Pre mňa má určite navrch nad Orion (čo chutí ako Sunar) i Milku (ktorá je ako všetky fialové čokolády bezpohlavná). Fotku koláča v reze nemám (keďže bol konzumovaný mimo domova a poriadneho svetla), ale poviem otvorene – farebné kreácie vnútri cheesecaku musím ešte natrénovať! Skúšala som viacfarebnú špirálu, ale nebolo to to, čo som chcela dosiahnuť. Konzistentne – za mňa super, ale vzhľadom na nedostatočnú funkčnosť chladničky u oslávenca, torta nebola správnej teploty a to jej ubralo pár drahocenných bodov. Navyše, niekto z pozvaných svojvoľne otvoril krabicu a vyžral pár kúskov malín. Hanba! Nič to preto, hádam chutili.


Dobrá drobná rada:
Podávať cheesecake studený vytiahnutý priamo z chladničky je psou povinnosťou – spravte pre to maximum – inak koláču uberiete z jeho chuťovej krásy.


Kysnutý koláč s tvarohom a ovocím


Ďalší deň po milej oslave a návšteve večerného veľkomesta bolo načim pripraviť nedeľný dezert. V poslednom čase moje telo prahne po kysnutom ceste, tak prečo mu ho nedať. Nad rámec klasiky som cesto posypala tvarohom vymiešaným s trochou cukru. Ako vidíte, použila som všetky druhy ovocia, ktoré som doma a na záhrade našla. Tak sme si každý neskôr užívali svoj kúsok kysnutého cesta s malinami, černicami, broskyňami, jabĺčkami alebo slivkami. Pri takýchto príležitostiach, keď mám možnosť ochutnať viacero "rôznych" koláčov, robím si vnútorne hitparádu poradia, ktorá verzia mi chutila najviac. U mňa tentoraz vyhrali maliny.


Ak máte pocit, že malín a černíc je na "obyčajný" kysnutý koláč škoda, zbavte sa toho nevedomého pocitu šmahom ruky. Choďte do toho a nielenže prevoniate celú kuchyňu, ale na jazyku sa vám po ochutnaní rozplynie nádherná čistá chuť tohto bobuľového ovocia. Keď navyše natrafíte na nie 100% vydarené a zrelé bobuľoviny, po tepelnej úprave sa tento ich nedostatok preklopí v neočakávanú výhodu. Verte, budete chcieť takýchto voňavých kúskov viac! Mne osobne táto várka malín a černíc (kupovaných) chutila naozaj viac v koláči ako za surova v cheesecaku. Aj môj muž označil práve tieto kúsky za nenormálne a kľudne by si dal viac!


Nechajme teda nostalgicky odísť tohtoročné nádherné leto a tešme sa na voňavú, farebnú, slnečnú a veternú jeseň. Ste na ňu už pripravení? 
Naša záhradka nám už podstrkuje prvé žlté dyne, takže sezónu sme zahájili starou dobrou klasikou – dyňovou polievkou.

11. septembra 2012

Nie som ROBOT!

Netuším, aký je váš postoj ku všetkým registráciám, prihlasovaniu sa na pomaly každú stránku, ale ja som unavená. Ak sa mám niekde na webe registrovať, stránku zatváram a kašlem na ňu.

Začínam mať nervy, lebo podobná vec sa deje už aj na blogoch. Rozumiem, prečo si tam túto fičúriu ich majitelia dávajú, ale aj tak – mám nervy.

















Z čoho ešte? Aj z toho, že keď chcem komentovať niektorý článok priateľov blogerov, u väčšiny sa mám overovať, že nie som robot. Viete tie bludné hieroglyfy dešiforavať? Viete ich vždycky prečítať? Ja teda moc nie!!! (a nie som zaostalá). Pri svojom poslednom komente som tento proces opakovala asi 10x. Fakt ma to nebaví, nebavíííííííí. Mám obavy, asi s komentami prestanem.

Hm, len to som dnes chcela. Zrejme môj prvý nie veľmi pozitívny príspevok, ale vážne, nie som robot! Som živá, z mäsa a kostí a unavená zbytočnosťami, ktoré ľudia používajú. Fakt si potrebujeme zbytočne komplikovať život? Načo? Vás to baví?

4. septembra 2012

Sezónne ovocie – HRUŠKY

Sezóna je stále v plnom prúde a tak sa u nás striedajú jednotlivé plodiny jedna za druhou. Zelenina, ovocie – všetko čerstvé, regionálne a čo najviac domáce! Čistá strava a suroviny sú pre mňa absolútne kľúčové. Snažíme sa jesť primárne to, čo na našom území rástlo roky, čo jedávali aj naši predkovia a vyhýbame sa cudzokrajným potravinám (asi okrem korenia). Zastávame filozofiu, že máme v bunkách zakorenené stravovacie návyky a riadime sa nimi – nekombinujeme. Navyše, som absolútnym odporcom cestovania potravín cez pol kontinentu, zvyšovania uhlíkovej stopy a nerozumného podporovania komercionalizácie aj na poli potravín. Som jeden z tých spotrebiteľov, ktorí sledujú krajinu pôvodu tovaru. Ak nie je sezóna a neostáva mi iné, ako kúpiť ovocie a zeleninu v obchode, pôvod tovaru je pre mňa rozhodujúci. Zistenie, že tovar cestoval z diaľky alebo nebodaj z iného kontitentnu, má za následok, že okamžite na mieste nákupu mením pôvodný plán a rýchlo vymýšľam, čo iné variť. Radšej nekúpim, ako podporovať globalizáciu. Našťastie, miestnej zeleniny a ovocia je stále dosť, tak si ho idem užívať do posledného kúsku!

Počas mojich potuliek po dedine a ranných behov podrobne sledujem, čo sa deje v okolí. Ak nejdem po vlastných, sadnem na bicykel a objavujem: čo kde voľne rastie, čo pestujú ľudia, čo majú v záhradách, na poliach, aké zvery za plotom. Desne ma to baví. Nie preto, že potrebujem sledovať ľudí – nech si každý žije ako chce – ja sledujem život okolo. Výhody dediny sú asi bezbrehé. Pred časom som na jednej bráničke videla oznam: Jablká na predaj. Jasné, že som ich nestihla! (viď predošlý príspevok), ale na druhej strane som si pomyslela, že to boli letné jablká a predsalen, na môj zámer lepšie poslúžia jesenné. Takže, ešte nie je nič stratené! Keď však rovnaký sused vyvesil tabuľku: Hrušky na predaj – nezaháľala som. Po dva dni som nikoho nezastihla doma, ale na tretí deň sa na mňa usmialo šťastia aj celá susedova rodina. Sused neotáľal, a aj keď ma poznal 5 minút, zoznámil ma s celou rodinou. Kúpila som 10 kilo hrušiek williamsoviek a kilo dostala do daru. Nádherné, voňavé, sladučké a poriadne šťavnaté. A tak sme zabehli náš lis na ovocie a odšťavovali. Hruškový sirup si už hovie vo fľašiach rovnako ako hruškovo-černicová marmeláda, aj čerstvá šťava bola výborná a nemohli sme nevyskúšať ani koláčované hruštičky. Tentoraz vo variácii v našom veľmi obľúbenom koláči.

Hruškový koláč – rýchly, ľahký a chutný zároveň


Často sa mi stáva, že svoje chute a potreby neobabrem a telu musím dať to, čo si pýta. Veľmi som chcela pripaviť obľúbený koláč, ale telo a mozog si pýtali suroviny navyše, čo v recepte neboli. Na recept som pred hodne dlhým časom naďabila na Šárkinom blogu. Originálny variant receptu žiada čučoriedky a má svetlý korpus. Ja som koláč skúšala nespočetne krát s rôznymi bobuľovými aj nebobuľovými druhmi ovocia – vždy bol vynikajúci. Pôvodne som korpus robila vždy v svetlej verzii, ale telo chcelo kakao, tak okrem toho, že som sa chystala použiť svetlé ovocie, vcelku sa mi tento vrtoch samej seba hodil, aby výsledný koláč bol kontrastný a farebný. Keďže sa nám urodilo chutné hrozno, šupla som pár bobuliek na vrch na ozdobu a zvýraznenie chuti.
Suroviny:
250 g polohrubej múky
125 g masla
100 g práškového cukru
1 vajce
1 PL kakaa
štipka soli
strúhanka
hrušky
hrozno
posýpka – hrubá múka, maslo, kryštálový cukor

Postup:
Príprava ja taká jednoduchá, že sa nebudete stačiť diviť. Všetky suroviny: múku, cukor, vajce, štipku soli, maslo (nesmie byť zmäknuté!) splácajte rýchlo dokopy v miske a dajte ho na min. pol hodinu oddychovať do chladničky. Kým cesto oddychuje, očistite a pripravte si ovocie. Keď treba, pokrájajte podľa potreby a preferencií. Pripravte si posýpku zmiešaním tuhého masla, cukru a hrubej múky. Stvrdnuté cesto rukami natlačte do pripravenej zapekacej formy. Posypte povrch strúhankou, navrstvite / naukladajte / nasypte ovocie – posypte posýpkou a je hotovo. Dajte do vyhriatej rúry na 180 °C a pečte 30 – 50 minút, kým nie je cesto upečené. Zistíte to tak, že sa začne odchlípať od strán formy, ovocie bude šťavnato bublať a posýpka bude zlatavá.


Dobré drobné rady:
V porovnaní s originálom uberám cukor (to sa mi stáva veľmi veľmi často).
Zapekaciu misku maslom nevymazávam, cesto samo o sebe je maslové dosť. Nikdy sa mi nestalo, že by som koláč nevedela dostať z porcelánovej formy.
Stáva sa mi, že niekedy použijem hladkú, inokedy polohrubú múku (podľa toho, ktorá sa mi dostane do rúk skôr). Pri hladkej je cesto kompaktnejšie a tvrdšie, pri polohrubej nadýchanejšie a trochu krehkejšie.
Koláč je skvelý teplý, ale aj studený po vytiahnutí z chladničky.

2. septembra 2012

Reportáž, čo sa nekonala

Tento rok som akosi pozadu. Dalo by sa povedať, že nestíham, alebo ešte lepšie: nie som v správnom čase na správnom mieste. Tento rok mám skrátka blbý marketing. Nie som v žiadnom strese, ani pod žiadnym iným tlakom, ale akosi mi unikajú udalosti, ktoré mám tak rada. Klasicky, chcela by som stihnúť všetko.

Najväčšie resty mám asi v bylinkárení. Už hneď z jari som sa chystala, že pôjdem na prvé jarné kvietie a donesiem si domov krásny podbeľ. Bezprostredná blízkosť prírody ma vábila. Ale ejhľa, žiaden podbeľ som v našich končinách nenašla! Alebo som prešvihla dobu, kedy kvitol. Ako ďalšie prišli na rad žihľava a baza. Tie som našťastie stihla. S jarnou žihľavou treba zaobchádzať opatrne, u mňa tento rok spôsobila skôr šarapatu a trochu ma rozbublala. Baza nám bujnie na pozemku, tak nebolo treba nikam chodiť, len si zbaliť košík a postupne trhať kvitnúcu úrodu. Nasušená, nasirupovaná (teda, sirup sa nám už medzičasom minul). Ako na ďalšiu v poradí som čakala na lipu. Jej vôňa a blahodárne účinky v zime sú na nezaplatenie, mám ju strašne rada. Hm, nebola som rozkukaná. Na svoje tradičné miesto, kam som chodievala posledné roky, sa mi určite nechcelo – znamenalo by to momentálne cestovanie viac ako 60 km. Po okolí som dovtedy po lipe poriadne nesondovala a to bola chyba. Spravila som si teda ranné víkendové cross-country a prekonala (vďaka lovu na lipu) svoje doterajšie bežecké rekordy. Netušila som, že toľko behu vydržím, ale vôľa dostať sa k lipe bola poriadne silná. Žiaľ v tom čase, kedy som sa spamätala, všetky najbližšie lipy boli v štádiu odkvitania. Podarilo sa mi povyberať a pozbierať nejaké kvietie, ale 100% kvet to zďaleka nebol. Vonia, funguje – teším sa z nej aj tak. Čo malo byť ďalšie? Materiná dúška. Mix mäty s materinou dúškou je nádhernou voňavou šálkou čaju, ktorý vás vzpruží v čase, keď vonku prituhuje a vám sa chce len dívať spoza okna, ako si zima robí vonku čo chce. Keďže som dúšku zbieravala väčšinou tiež na jar, už som šance na tohtoročný zber hodila úplne za hlavu. Lenže, komu sa nelení, tomu sa zelení (alebo skôr kvitne – pre tento prípad). Vždy keď ideme niekam do prírody, chodím zväčša pripravená. Či už s nožom rybkou, alebo s papierovým sáčkom, vždy mám za lubom niečo aj z tej najmenšej prechádzky doniesť domov. A tak aj bolo. Iba pred pár týždňami ma pri prechádzke prekvapilo pár kvitnúcich stoniek. Nesmierne ma potešili a tak som opätovne o týždeň dúfala, že ešte nejakú dúšku nájdem. Že či – aká a koľko jej bolo! Nádherná, voňavá a poriadne výraznej chuti. Okrem voľne divo rastúcich bylín sa o zvyšok liečivých rastlín stará záhradka. Zásoby mäty, nechtík, pár kvietočkov harmančeka a keď sa podarí, možno aj nejaká echynacea dorastie. Ostatné bylinky mi po vysiatí zožrali asi mravce, tak o rok budem obozretnejšia! Prípravy na zimu by teda boli, už len dosušiť všetko, čo mi štrngne do nosa.

Kotlíková sobota
Od viacerých našich susedov som sa dozvedela, že sa v jeden víkendový deň (v deň veľkého maďarského sviatku – Sviatku ústavy a kráľa sv. Štefana, zakladateľa štátu) bude u nás na dedine konať Kotlíkový festival. Ide o minipodujatie, na ktorom sa viacerí účastníci svojím gulášom alebo inou kotlíkovou dobrotou uchádzajú o priazeň návštevníkov. Už deň predtým som sa hotovala, ako následujúci deň konečne omrknem, ako tuná podobné akcie bežia, ako sa správajú ľudia, aká bude celková atmosféra a zábava (niekde v kúte duše tajne dúfam, že sa raz dostaneme na poriadnu maďarskú slávnosť). Keďže v podstate mäso takmer nejeme, nebola som si istá, či z uvarených dobrôt niečo nakoniec aj ochutnám, ale tešila som sa tak či tak. Ráno cestou do obchodu a do záhrady, kde som chcela strhnúť čerstvú zeleninu na víkendové raňajky, som si cielene pribalila so sebou aj foťák. Hor sa na bicykel s myšlienkou, že hádam sa už od rána bude niečo diať. Aj sa dialo! Prípravy boli pozvoľna v začiatkoch a prví traja gulášovariči už pracovali ako včielky.

Prvý majster chystal základné suroviny. U tohto by som ja veru po finalizácii výtvoru dlho nepristavovala. Prasacie či iné nožičky – e-e.
Druhý gulášmajster pražil cibuľku. Ohník si horel a cibuľka si krásne bublala.
Tretí, šikovník najšikovnejší, už premiešaval všetko, čo do gulášu našvácal.


Spomenutých pánov moja prítomnosť, najmä s foťákom, trošku prekvapila (však sme predsa na dedine!), ale ostali v kľude, ako vlastne väčšina Maďarov. Neviem si pomôcť, miestni ľudia sú iní ako naše slovenské nátury. Pokojnejší, vyrovnanejší, šťastnejší. Z diaľky sa vítajú, všetci na komplet sa zdravia a poväčšine sa usmievajú. U nás panuje skôr iný trend, ale o tom sa mi písať absolútne vôbec nechce. Som rada kde som, s kým som, kým som obklopená.

Priestranstvo podujatia zatiaľ zívalo prázdnotou. Vlastne sa nestihli dostaviť ani všetci kuchári. Páči sa mi však, že prví traja odvážni páni nelenili a už od skorého rána varili svoje dobroty. Na ostatných účastníkov čakali pripravené ohniská s drevom, drevené lavice a niekde v najbližšom okolí aj ich budúci stravníci.

A ako to bolo ďalej? V podstate moja prvá reportáž zo slávností jedla skončila debaklom. Na finále – uvarené kotlíkové výtvory – som došla neskoro a o 2. hodine popoludní už všetky kotlíky zívali prázdnotou a kuchári oddychovali väčšinou s pivom v ruke. Takže, aké druhy jedál, koľko ich bolo, ktoré bolo najchutnejšie – som sa nedozvedela. Z popisných tabulí som akurát vyčítala, že sa mal podávať držkový perkelt , mexický tokáň, palacinky, štrúdla – tak by sme ako nemäsožravci niečo pod zub našli. O rok budem danému miestu ešte bližšie, tak mi hádam rovnaká sláva už takto smutne neujde.

Varievate doma niekedy guláš? Aký máte najradšej? Ja som veru nikdy nevarila.