14. mája 2012

Prvá, druhá, tretia

Každé ráno a každý večer počas týždňa si až neskutočným spôsobom užívam cestu do práce a domov. Až tak, že sa na ňu vždy vyslovene teším (samozrejme, iba na tú časť, keď budem mimo dosah Bratislavy a všetkého ruchu či šialenstva, ktoré k nej patrí). Cesta je pokojná, kľukatá, takmer bez áut. Pozorujem zľahka a bezpečne popri šoférovaní prírodu, počasie, sledujem ako sa striedajú druhy kvetov popri ceste. Každým dňom je badať, ako všetko okolo bujnie, raší, prekvitá a silnie. Nezabudnem pozdraviť bocianov, ktorí už pekných pár týždňov sedia na vajíčkach a neviem sa spolu s nimi dočkať ich drobizgu.

Vo štvrtok ráno sa mi po veľmi dlhom čase stalo, že som si z chuti v aute zaspievala. "Pěkná, pěkná, pěkná ..." Asi to bola prvá predzvesť fajnového dňa. Slnko ma nabilo energiou, príroda mi vylúdila úsmev na tvári a deň bol krásny (takmer ako každý jeden, do ktorého sa prebudím). Jar je v plnom rozpuku a prichádza čas, kedy začíname žať. Prvú vlastnú úrodu zasiatu vlatnými rukami a dary, ktoré nám náš milý pozemok nadeľuje.

Na tradičné talianske caprese a skvelú Napoletana pizzu sme použili prvé lístočky bazalky, ktoré musím pochváliť, nádherne vzišli. Vysiala som ich z bio semiačok z Hornbachu (Floraself), popresádzala a momentálne čakajú na teplé noci, kedy časť z nich bude môcť priamo na záhon medzi rajčiny, aby im dodali skvelú vôňu a chuť. Nejako som si pri siatí neuvedomila množstvo, ktoré získam a tak musím skonštatovať – budeme prebazalkovaní. Žiadna starosť – bazalku v kuchyni (vzhľadom na prevahu talianskej kuchyne, čo varím) užijem, časť nasuším, zamrazím, časť darujem – osoh z nej určite bude.

Začala nám prekvitať baza. Aj prebazovaní budeme! Nemusím už nikam za bazou chodiť, baza nám rastie kade-tade priamo na našom kuse zeme. Zber a sušenie som zahájila. Bazu chodím zbierať od detstva, suším a pijem v kombinácii s mätou ako čaj. Tento rok sa chystám aj na bazový sirup, len chcem nájsť slušný zdravý recept, v ktorom nebudem musieť použiť celý cukrovar.

Najväčším a najpotešujúcejším okamihom minulého týždňa bolo, že som vytiahla zo zeme plná nedočkavosti 3 redkvičky! Malé a krásne. Servírovanie v rámci predjedla bolo veľmi jednoduché. Opláchnuté vodou, podávané s vňaťou rovno do ruky. Štrngli sme si s ňou aj s našou milou návštevou a schrúmali ju ako zajace. Hm, teším sa na ďalšie. Už čoskoro.

Prvá, druhá, tretia

Pripájam pár momentiek a čakáme ďalej, čo nám pôda nadelí. 






Špe-špe-špe-špe-špe-špenát
Rebarbora
Nie úplne tradične poňatá záhrada a môj prvý záhradný dizajn


Tradičné ráno – cestou na bicykli

2. mája 2012

Prázdniny nám začali!

Uvedomila som si to iba včera, zavčas rána. Posledných pár dní vstávam o 6. Divné, skoré, neplánované, ale je to tak. Aspoň je jasné, čím to je. Chcem veľa stihnúť. Budí ma vzrušenie, čo všetko chcem v daný deň urobiť.

Včera ráno som po včasnom vstávaní chcela ísť poliať záhradu. Bol voľný deň a všade navôkol totálny kľud. Sadla som polozobudená na bicykel a hor sa na pozemok. Stihla som rannú rosu, tak som naskočila do gumákov a vyzbierala zasa pár slimákov, kým boli vylezené. Ich počet viditeľne poklesol a musím povedať, že som zbierala baby "úrodu". Doteraz som si neuvedomila, aké malé ulitky môžu byť (našla som kusy od 3mm priemeru domčeka). Tie drobotiny sú krásne: hnedé ulity, žlté, priesvitné, pásikavé, normálne telo, čierne telo – variácií je hneď niekoľko. Kým slnko nepálilo stihla som poliať rastúcu baby zeleninovú úrodu. Klasicky som zabudla foťák doma, hoci je najvyšší čas, aby som začala s fotodokumentáciou záhrady. Rastlinky rastú a robia mi radosť. Jedny rýchlejšie, druhé pomalšie, ale tak či tak, veselo si klíčia. Špenát, hrášok, šalát, reďkovka, rukola, cibuľka, mangold. Vidno prvé odvážne fazuľky a po dlhom otáľaní vyrazili už aj tekvice (rastú ako z vody). Vždy ich všetky pochválim aké sú krásne, ako pekne rastú a akú radosť mi robia. Je geniálne deň po dni prísť a zistiť, ako záhradka "podskočila". Viditeľne, voľným okom. Nádhera. Poviem rovno, už sa neviem dočkať, keď z prehriatej zeme vytrhnem prvú jedlú zelinu. Jasné, že dočkám, veď všetko chce svoj čas, nikam sa neponáhľam. Po polievačke (nosím vodu z potoka, lebo nechcem rastliny šokovať ľadovou vodou z potrubia a tiež považujem vodu z potoka za výživnejšiu a prirodzenejšiu) som s ohromnou láskou okukala pár ovocných stromčekov, ktoré sme na pozemku po zime našli. Vyzerá to tak, že by sme už tento rok mohli zožať prvú nielen zeleninovú, ale aj ovocnú úrodu. Ak počasie a prírodné sily dajú, môžeme sa tešiť z pár broskýň, višní a hrozna. Viac som si ani priať nemohla. Neviete si prestaviť, v akom rozčarovaní po zime som bola, keď som zistila, že tých pár stromov, čo na ladom ležiacom pozemku tróni, nie je všetko iba nejedlý les. A tak pokračujem v pozorovaní a objavovaní, čím nás náš kus zeme prekvapí a čo ďalšie nám ponúkne.

Cestou späť, kedy obyvatelia boli stále zalezení a bolo počuť iba štebot vtákov, lebo ani psom sa štekať nechcelo, som si pri pomalej jazde dedinou uvedomila, že nám začali prázdniny. Nemyslím voľno a ničnerobenie. Zvuky, svetlo, vône, teplo a všetko okolo mňa ma dostalo do detstva. Uvedomila som si, že som na prázdninách. Tentoraz dlhodobých, s ktorými sa spája pohoda, kľud, pokoj a pomalé tempo. Nechvátala som ako tradične na bicykli a vychutnávala si cestu pomalou jazdou a pozorovaním okolia. Zo všadiaľ sa rynuli vône. Kvitnúcich stromov, rastlín a jedla. Suseda už zrána varila hovädziu polievku a piekla nejaký koláč. Kdesi o niekoľko domov ďalej som zacítila pečené mäso. Zbožňujem tieto vône, lebo je z nich cítiť pohodu a lásku ku všetkým, pre ktorých jedlo pripravujeme.

Dali sme si neskoré raňajky na terase a chystali sa na výlet. Keďže máme Neusiedlerské jazero v podstate na dosah, sme na ňom varení, pečení. Klíma i prostredie je geniálne, vlhkosť a vôňa vo vzduchu pripomína more. Chodievame k jazeru pomerne často a takmer celoročne. Samozrejme, najviac v lete a úplne najviac vtedy, keď fúka. Bez vetra sa ani lístok nepohne a už vôbec nie kite, alebo windsurf. Môj muž, športovec, bez vetra a vody nevydrží (ja sa iba učím, ale mám skvelého trénera). Sledujeme počasie a keď fúkne, vyrážame (alebo vyráža sám). Zbalí náčinie a ide sa. Tentoraz sme sa vybrali naľahko, bez športových potrieb.


























Mali sme sa stretnúť s kamarátom, ktorý je rovnako ako môj Dodo, po športovom úraze. Veľmi chcel ísť znova na vodu pohrať sa s vetrom. Čakali sme dlho, ale nie márne. Ku koncu dňa sme si požičali jachtu, nalodili sa a šli sa trocha povoziť. Na jachte má každý svoju rolu a robí, čo je treba. Máte iba veslá a vietor. Žiadne motorové rárohy, čo páchnu a hlučia.


















Vyskúšali sme si základné hmaty, obraty a jazdu. Koordináciu, pohyby a tímovú prácu. Cestu z prístavu (trochu tortúra) a cestu do prístavu (tú sme zvládli s prehľadom). Hlavne sme si užili – slnko, vodu, vietor a krásny deň.

























O možných a nemožných veciach v športe, živote a o sile ľudskej vôle si povieme inokedy.