Reportáž, čo sa nekonala

Tento rok som akosi pozadu. Dalo by sa povedať, že nestíham, alebo ešte lepšie: nie som v správnom čase na správnom mieste. Tento rok mám skrátka blbý marketing. Nie som v žiadnom strese, ani pod žiadnym iným tlakom, ale akosi mi unikajú udalosti, ktoré mám tak rada. Klasicky, chcela by som stihnúť všetko.

Najväčšie resty mám asi v bylinkárení. Už hneď z jari som sa chystala, že pôjdem na prvé jarné kvietie a donesiem si domov krásny podbeľ. Bezprostredná blízkosť prírody ma vábila. Ale ejhľa, žiaden podbeľ som v našich končinách nenašla! Alebo som prešvihla dobu, kedy kvitol. Ako ďalšie prišli na rad žihľava a baza. Tie som našťastie stihla. S jarnou žihľavou treba zaobchádzať opatrne, u mňa tento rok spôsobila skôr šarapatu a trochu ma rozbublala. Baza nám bujnie na pozemku, tak nebolo treba nikam chodiť, len si zbaliť košík a postupne trhať kvitnúcu úrodu. Nasušená, nasirupovaná (teda, sirup sa nám už medzičasom minul). Ako na ďalšiu v poradí som čakala na lipu. Jej vôňa a blahodárne účinky v zime sú na nezaplatenie, mám ju strašne rada. Hm, nebola som rozkukaná. Na svoje tradičné miesto, kam som chodievala posledné roky, sa mi určite nechcelo – znamenalo by to momentálne cestovanie viac ako 60 km. Po okolí som dovtedy po lipe poriadne nesondovala a to bola chyba. Spravila som si teda ranné víkendové cross-country a prekonala (vďaka lovu na lipu) svoje doterajšie bežecké rekordy. Netušila som, že toľko behu vydržím, ale vôľa dostať sa k lipe bola poriadne silná. Žiaľ v tom čase, kedy som sa spamätala, všetky najbližšie lipy boli v štádiu odkvitania. Podarilo sa mi povyberať a pozbierať nejaké kvietie, ale 100% kvet to zďaleka nebol. Vonia, funguje – teším sa z nej aj tak. Čo malo byť ďalšie? Materiná dúška. Mix mäty s materinou dúškou je nádhernou voňavou šálkou čaju, ktorý vás vzpruží v čase, keď vonku prituhuje a vám sa chce len dívať spoza okna, ako si zima robí vonku čo chce. Keďže som dúšku zbieravala väčšinou tiež na jar, už som šance na tohtoročný zber hodila úplne za hlavu. Lenže, komu sa nelení, tomu sa zelení (alebo skôr kvitne – pre tento prípad). Vždy keď ideme niekam do prírody, chodím zväčša pripravená. Či už s nožom rybkou, alebo s papierovým sáčkom, vždy mám za lubom niečo aj z tej najmenšej prechádzky doniesť domov. A tak aj bolo. Iba pred pár týždňami ma pri prechádzke prekvapilo pár kvitnúcich stoniek. Nesmierne ma potešili a tak som opätovne o týždeň dúfala, že ešte nejakú dúšku nájdem. Že či – aká a koľko jej bolo! Nádherná, voňavá a poriadne výraznej chuti. Okrem voľne divo rastúcich bylín sa o zvyšok liečivých rastlín stará záhradka. Zásoby mäty, nechtík, pár kvietočkov harmančeka a keď sa podarí, možno aj nejaká echynacea dorastie. Ostatné bylinky mi po vysiatí zožrali asi mravce, tak o rok budem obozretnejšia! Prípravy na zimu by teda boli, už len dosušiť všetko, čo mi štrngne do nosa.

Kotlíková sobota
Od viacerých našich susedov som sa dozvedela, že sa v jeden víkendový deň (v deň veľkého maďarského sviatku – Sviatku ústavy a kráľa sv. Štefana, zakladateľa štátu) bude u nás na dedine konať Kotlíkový festival. Ide o minipodujatie, na ktorom sa viacerí účastníci svojím gulášom alebo inou kotlíkovou dobrotou uchádzajú o priazeň návštevníkov. Už deň predtým som sa hotovala, ako následujúci deň konečne omrknem, ako tuná podobné akcie bežia, ako sa správajú ľudia, aká bude celková atmosféra a zábava (niekde v kúte duše tajne dúfam, že sa raz dostaneme na poriadnu maďarskú slávnosť). Keďže v podstate mäso takmer nejeme, nebola som si istá, či z uvarených dobrôt niečo nakoniec aj ochutnám, ale tešila som sa tak či tak. Ráno cestou do obchodu a do záhrady, kde som chcela strhnúť čerstvú zeleninu na víkendové raňajky, som si cielene pribalila so sebou aj foťák. Hor sa na bicykel s myšlienkou, že hádam sa už od rána bude niečo diať. Aj sa dialo! Prípravy boli pozvoľna v začiatkoch a prví traja gulášovariči už pracovali ako včielky.

Prvý majster chystal základné suroviny. U tohto by som ja veru po finalizácii výtvoru dlho nepristavovala. Prasacie či iné nožičky – e-e.

Druhý gulášmajster pražil cibuľku. Ohník si horel a cibuľka si krásne bublala.

Tretí, šikovník najšikovnejší, už premiešaval všetko, čo do gulášu našvácal.

Spomenutých pánov moja prítomnosť, najmä s foťákom, trošku prekvapila (však sme predsa na dedine!), ale ostali v kľude, ako vlastne väčšina Maďarov. Neviem si pomôcť, miestni ľudia sú iní ako naše slovenské nátury. Pokojnejší, vyrovnanejší, šťastnejší. Z diaľky sa vítajú, všetci na komplet sa zdravia a poväčšine sa usmievajú. U nás panuje skôr iný trend, ale o tom sa mi písať absolútne vôbec nechce. Som rada kde som, s kým som, kým som obklopená.

Priestranstvo podujatia zatiaľ zívalo prázdnotou. Vlastne sa nestihli dostaviť ani všetci kuchári. Páči sa mi však, že prví traja odvážni páni nelenili a už od skorého rána varili svoje dobroty. Na ostatných účastníkov čakali pripravené ohniská s drevom, drevené lavice a niekde v najbližšom okolí aj ich budúci stravníci.

A ako to bolo ďalej? V podstate moja prvá reportáž zo slávností jedla skončila debaklom. Na finále – uvarené kotlíkové výtvory – som došla neskoro a o 2. hodine popoludní už všetky kotlíky zívali prázdnotou a kuchári oddychovali väčšinou s pivom v ruke. Takže, aké druhy jedál, koľko ich bolo, ktoré bolo najchutnejšie – som sa nedozvedela. Z popisných tabulí som akurát vyčítala, že sa mal podávať držkový perkelt , mexický tokáň, palacinky, štrúdla – tak by sme ako nemäsožravci niečo pod zub našli. O rok budem danému miestu ešte bližšie, tak mi hádam rovnaká sláva už takto smutne neujde.

Varievate doma niekedy guláš? Aký máte najradšej? Ja som veru nikdy nevarila.