V zajatí zimy a tepla domova (2)

Sneží, svieti slnko, mrzne, topí sa, je hmla, prší... Lietame si s teplotami a prudkými zmenami hore dolu. Vychádzky do okolia dediny na naše tradičné miesta sme v záľahách snehu dosiaľ neabsolvovali, a tak bolo načase vybrať sa počas minulého víkendu von. Veľmi sme sa s mužom čudovali, že tie briežky, po ktorých sme šli, neboli ani trochu posánkované. Akoby sa miestnym do zimy moc nechcelo. Už dávnejšie sme si všimli, že domáci neholdujú prechádzkam a pobytu na čerstvom vzduchu bez toho, aby niečo vonku robili (či už okolo domu, hospodárstva, role). Výjsť si len tak von, prejsť sa, miestnych nevidno. Nás to však baví a tohto rituálu sa nemienime vzdať. Či je zima, či je teplo, sneží, prší, praží slniečko, von sa ísť musí! Teda nám sa chce, nie musí.

Fašiangy, Turíce, Veľká noc príde, kto nemá periny zima mu bude. Zo snehovej periny nám po posledných dňoch neostalo skoro nič a tak je čas pustiť sa v teplej kuchyni do fašiangových dobrôt. Ak vonku praští zima, nič nepadne lepšie, ako vyhriať domov rúrou a prevoňať ho voňavým koláčom. Ako dieťa si Fašiangy nijako zvlášť nevybavujem. Nepamätám si, že by sme ich slávili alebo inak im venovali našu pozornosť v rámci tradícií. Neznamená to však, že by vôbec neboli. Naša babička niektoré roky, keď sa jej chcelo, pripravila fantastické domáce kreple. Boli fajnové a absolútne jedinečné. Namiesto lekváru ich babka podávala s kakaovým pudingom. BB puding príliš nesladila, takže jeho kombináciou so sladkými vyprážanými šiškami vznikla absolútna symbióza chutí. Verte-neverte, táto kombinácia bola pre mňa dokonalá. Ak by to šlo, strašne rada by som sa zahryzla do babkinej pudingovej kreple a znovu si pripomenula jej chuť.

Tvarohové šišky-nešišky 

Do klasických vyprážaných šišiek sa vo svojej domácnosti nikdy nepustím. Skrátka – nevyprážam. Predstava, že by som v hrnci, či na panvici videla viac ako deci oleja, vo mne spôsobí, že mnou prejde triaška. Brr. Preto už dlhšie hľadám zdravšiu alternatívu fašiangových šišiek. Dávnejšie som našla recept na tvarohové šišky bez vyprážania, pečené v rúre na plechu a tento rok ich konečne otestovala. Veľká škoda, že pri recepte nebola žiadna fotografia. Vcelku by ma zaujímalo, kde vznikol nápad nazvať tieto koláče tvarohovými šiškami. Kvôli ich tvaru? Alebo kombinácii s džemom? Netuším. So šiškami nemajú tieto koláčiky nič spoločné, tak sa nenechajte ich názvom ošáliť.

Suroviny:

500 kg tvarohu (použila som mäkký hrudkovitý)

450 g hladkej múky

220 g cukru (použila som práškový; v pôvodnom recepte bolo 350 g – pre mňa zbytočne veľa)

200 g masla

1 prášok na pečenie (bezfosfátový Alnatura)

2 žĺtky

škorica a práškový cukor na posypanie

vajce na potretie pred pečením

Postup:

Všetky suroviny zmiešajte najskôr v miske a neskôr ich premiestnite na dosku. Spracujte na cesto, vyvaľkajte na hrúbku cca 0,5 - 1 cm. Celý vyvaľkaný plát potom zrolujte a krájajte cca 2 - 3 cm pláty. Rukami dotvarujte. Vzniknú vám akési slimáky či osie hniezda. Ak sa do nich pokúsite spraviť v strede jamku, po pečení tak či tak zmizne, takže to ani nerobte. Poukladajte na plech (pri pečení sa trochu rozliezajú do šírky), potrite rozšľahaným vajíčkom a dajte piecť na 170 – 180 °C, na nejakých 30-40 minút. Pečte do ružova a sledujte. Po upečení posypte práškovým cukrom so škoricou. Môžete podávať so skvelou domácou marmeládou. My sme otvorili zásoby ružovej mirabelkovej marmelády a jej kyselkavá chuť bola s tvarohovým cestom veľmi fajnová. Odporúčam zjesť koláčiky hneď v prvý deň, najlepšie sú ešte vlažné, ďalšie dni dosť výrazne obsychajú. 

Tvarohové šišky-nešišky s domácou mirabelkovou marmeládou

Drobné dobré rady alebo čo nabudúce spravím inak:
Nabudúce skúsim miesto prášku na pečenie použiť droždie a spraviť tvarohové kysnuté cesto.
Určite skúsim aj alternatívu, kedy nebudem cesto vaľkať na tenkú placku, krájať a rolovať do slimákov, ale nechám ho cca 3 cm vysoké a budem vykrajovať.

Šišky bez vyprážania nikdy šiškami nebudú, ale kým človek neskúsi, nevie.

V zajatí zimy

Zima nás prepadla. Veľmi sme ju nečakali a je tu. Tento rok som interne tipovala, že zima nepríde. Keď však pred dvomi týždňami začalo snežiť a nevyzeralo, že prestane, začala som meniť názor a sledovať viac vývoj počasia. Jeden deň padlo vyše 20 centimetrov a neustále prisnežovalo. Takúto zimu a toľké snehy si nepamätám roky! 

Ak nie ste rodený vidiečan, aj vidiečanom sa treba naučiť byť. Zima nás zastihla nepripravených. Skoro týždeň sama doma a snehy z nebies sa valia. Najbližšia lopata niekde na grunte (po tme som ju nenašla) a tak vyzbrojená lyžiarskym oblečením som opäť chvátala k našim skvelým susedom a žobronila lopatu na sneh. Milý sused mi zaželal dobrú robotu a tak som sa pustila do príjemného vynúteného cvičenia. Ako aj Adusha napísala, my panelákové deti, o odhrabávaní snehu veľa netušíme. Od malička som však s touto činnosťou, aj keď iba veľmi sporadickou, nemala problémy, ba naopak, vždy som sa z nej tešila. Vymenila som tak ranný beh za lopatu a ako správnym gazdom, zaobstarala nám našu prvú vlastnú lopatu na snehovú nádielku. 

18. 1. 2013 – zimná terasa

19. 1. 2013 – cesta z ulice, cestička k domu a mačacia diaľnica 

19. a 20. 1. 2013 – dvory (pri dome a na grunte)

19. 1. 2013 – v dedine – cestou na nákup a na grunt

20. 1. 2013 – v dedine

20. 1. 2013 – stravníci

Zima na našej dedine je nádherná. Cesty nesolia a tak nevzniká hnusný špinavý bordel. Miestne cesty a cestičky prebehne z času na čas traktor, odhrnie najväčšie snehy a je hotovo. Že sa blbo jazdí autom? Hm, to je na diskusiu! Ak nesolia, nik nejazdí rýchlo (teda, okrem pár krepých šoférov so značkou BA/BL). Ostatní tak jazdia pomalšie, opatrnejšie a ohľaduplnejšie. Zvládnuť zimu za volantom nie je nemožné. Stačí ovládať pár trikov, predvídať a byť obozretnejší. Hlavne, zimy sa netreba báť, ale čo najviac si ju užiť. Je predsa stále neoddeliteľnou súčasťou nášho podnebného pásma.

Presúvame blog

Vtáky štebotali, že u nás na juhu už prichádza jar a s ňou veľké zmeny. Jarou vždy začína nová kapitola (najmä pre prírodu). Je to istý medzník, kedy všetci pociťujeme príval novej energie, sily a lásky. Nech už je motor, ktorý nás ženie poháňaný akýmkoľvek druhom "paliva", máme vôľu veľa vykonať.

My sme sa rozhodli zahodiť za hlavu život slovenského veľkomesta a posunúť sa ďalej. Predať nehnuteľnosti, zbaviť sa hypotéky a nielen zdravo jesť, ale zdravo žiť. Roky strávené v meste nám už liezli na nervy tak, že bol čas na zmenu. Rýchlu a zásadnú. Po pár mesiacoch šachovania na poli nehnuteľností sa z nás stali vidiečania. Zatiaľ iba s prechodným bydliskom, ale predsa. Čaká nás rok, kedy bude treba postaviť dom, zasadiť strom a ... Náš zámer bol jasný: nájsť pokojné a zdravé miesto pre život. Presídlili sme na juh. Nie, nie do nádherného Provensálska alebo na skalnaté talianske pobrežie, či do voňavého Grécka. Hlavné mesto a práca nám ostali na dosah, len my sme sa posunuli do kľudu. Vybrali sme si dedinku a utešený pozemok v tichej časti, kde je taký kľud, že je počuť iba naše duše ako pištia od šťastia. Pozemku zatiaľ prinášame iba dary, chodíme sa zoznamovať, kŕmiť vtáky, okukovať a zžívať sa. Čakáme na jar a formality.

Strávili sme prvý víkend na dedine v milom prenajatom domčeku a užívali si okolité zvuky. Šum diaľnice, neutíchajúci ruch mesta, búchajúce dvere, vŕtačky a buchotačky, zvuky od susedov sú minulosťou. Vymenili ich bežné dedinské zvuky. Káľajúce drevo, štekot psov a štebot vtákov, sem tam auto, ktoré sa prešuchce. Tma sa dá v noci krájať, že nevidíte ani na krok. Lahoda a balzam. Je za nami zabývavanie, zútulňovanie a pretváranie miesta na náš prechodný domov. Je to makačka, chce to veľa sily a nekonečné prekladanie z miesta na miesto, ale keď každej veci nájdete svoje miesto, je to skvelý pocit. Pred chalupu vyložíte, na čo momentálne nie je čas a miesto a ráno si to pred chalupou nájdete. Nehovoriac o tom, že ráno prídete na to, že ste zabudli zamknúť auto.

Absolvovala som plná vzrušenia z objavovania nových potravín svoj prvý nákup v miestnom obchode, ktorý veľmi príjemne prekvapil. Ani som nesnívala, že malé dedinské potraviny budú mať mascarpone! Fantastický poctivý peceň chleba a tradičné víkendové raňajky sme si tentoraz užili pri lúčoch svetla. Neskôr som testovala novú rúru, pripravovala naše prvé víkendové jedlo na dedine a sladké pečenie začala kysnutým cestom. Výsledok: trúba pečie, sporák varí, dom sa zohrieva a vrývame do neho našu vôňu.

Počet príspevkov v tomto roku ani frekvenciu písania odhadnúť zatiaľ neviem. Zmien a práce bude veľa. Chystám sa založiť ekozáhradu, ktorá si bude vyžadovať veľa mojej duše a energie. Keď však pominú ľady, fotiek z nádherného okolia bude dosť.

Trochu zelene v zime

Keď sa topia ľady

Hniezdočko čaká na nový drobizg

Prvé jarné kvietie – Bahniatka