Prečo lečo?

A prečo vlastne nie!
Neviem aký je váš vzťah k leču, ale u mňa sa rokmi vyvíjal a neustále menil. Keď som bola dieťa, v sezóne sme mali lečo na raňajky pomerne často. Raz s párkami, raz so slaninkou alebo len tak, s vajíčkom. Naša mama lečo zbožňovala (najmä papriku v ňom) a pekne nám ho častovala. Na leču mi ako decku bolo vždy niečo proti srsti. Väčšinou som lečo preparovala a vyťahovala z neho skrútené rajčinové šupky, inokedy šupky z papriky, alebo aj oboje naraz. Lečo mi vtedy prišlo divné. Hm, také nijaké, nevýrazné. Lenže, ... keď sme lečo nemali na raňajky (vtedy chuť leča vyvažoval a zachraňoval čerstvý chlieb alebo rožky), tak sme ho z času na čas mali na obed alebo na večeru – so zemiakmi. Leču týmto tak či tak stále nebol koniec. Nadúroda na záhradke spôsobovala, že sa u nás lečo zaváralo a to bolo pre mňa v detských a školských časoch najhoršie. Čerstvé lečo, aj keď málo výrazné, bolo aspoň čerstvé. Zelenina si ako-tak držala svoj tvar a konzistenciu. Ale zavárané? Kyslejšie, ešte rozvarenejšie. E-E!

Ale ako sa v živote meníme, menia sa nám aj chuťové preferencie. Čo v detstve nemusíme, môžeme alebo zbožňujeme neskôr a opačne. Pozitívny vzťah k leču som si vybudovala sama. Pár zaváranín leča sa našim vždy podarilo prepašovať a zbaliť mi na cestu a tak mi na intráku neostávalo nič iné, ako s ním nejako naložiť. Skúšala a testovala som, až som raz lečo pridala ku kolienkam, doplnila klobásku, poriadne poochucovala a skvelé jedlo bolo na svete! Stačilo pridať trochu viac chute a nevýraznosť leča sa vytratila. V tejto verzii ho mám obľúbené dodnes.

Dnes by som lečo kľudne jedla častejšie. Avšak hlavne čerstvé. Aj keď je lečo z varenej zeleniny, surovina tak či tak ostáva kľúčová. Používam na neho teda normálnu (nie prezretú a mäkkú) zeleninu. Ja lečo varím vždy čo najmenej, aby paprika ostala trochu chrumkavá (al dente). Vždy pridávam chutnú domácu klobásku a rozhabarkované vajíčko. Ochucujem bylinkami, najradšej tymiánom a čerstvým čiernym korením.

Domáce lečo s bylinkami

Suroviny:
čerstvá paprika a rajčiny
cibuľka
domáca klobáska
domáce vajíčka
olivový olej
soľ, čierne korenie
tymián (čerstvý alebo sušený – aký máte k dispozícii)

Postup:
Zohrejete olivový olej, pridajte cibuľku a krátko orestujte. Pridajte klobásku, kým pustí trochu šťavu, ale nesnažte sa ju úplne vysušiť (bude nežuteľná). Nakrájajte si papriku a rajčiny na tvar, ktorý je vám sympatický. Papriku pridajte ku klobáske, kratučko poduste, pridajte rajčiny. Ochuťte soľou, bylinkami a čiernym korením. Keď sa vám už konzistencia zeleninky pozdáva, pridajte rozhabarkované vajíčko. Nakoniec môžete nasekať akékoľvek čerstvé bylinky, ktoré sa vám k leču hodia. Lečo si napríklad skvele rozumie aj s provensálskym korením. V raňajkovej verzii podávam s chlebom, pri rýchlej večeri s cestovinou.

Dobré drobné rady:
Ak nemáte zdroj na domácu zeleninu, klobásku alebo vajíčka, oplatí sa skočiť na trh a pokúsiť sa nájsť najvoňavejšie kúsky zeleniny, domácu klobáku (často podpultovka) i vajíčka. Stačí skúsiť a ak vám ešte fungujú vaše chuťové bunky, určite zbadáte rozdiel. Možno práve toto bude okamih, kedy si spomeniete, aké fajnové a poctivé suroviny a výrobky boli počas nášho detstva. Spravíte to raz a k supermarketovým veciam bude návrat hodne ťažký. Samozrejme, môžem sa mýliť ;-)

PS – za papriku, ktorú nepestujeme a ani moc často nejeme, ďakujem mojej pani susede, ktorá si tento príspevok síce nikdy neprečíta, ale vďaka jej zelenej paprike máme lečo krásne farebné. Dedina je skvelá. Barter na nej funguje geniálne a okamžite. Daruješ tekvicu a hneď ti ju oplatia čerstvo otrhanou vzorkou rajčín alebo papriky. No, niet čo dodať, stačí iba užívať.

Ako ste na tom s lečom vy? Ľúbite – neľúbite?