Ďalšie zlato pre Maďarsko

Olympiáda sa blíži ku koncu a aj keď maďarskí športovci získali v porovnaní so slovenskými olympionikmi omnoho viac medailí, z môjho pohľadu si ich ako národ zaslúžia ešte viac (ale to už nehovorím o športe). O športové medaily tu vlastne vôbec nejde. Športovcom fandím všetkým, aj keď v dnešnom svete je aj šport biznis a často aj špinavá politika. (Sama som si niečim podobným aj keď v omnoho menšom meradle prešla.) Ale, nie o tom som chcela – načo si zbytočne špiniť ruky a myseľ.

Nie je všetko zlato čo sa bliští. Maďari sú pre mňa víťazmi vo viacerých ohľadoch a keby to bolo možné, pár medailí by som rozdala. Nie tých olympiských, ale ľudských. Len tak, lebo si ich zaslúžia. Napr. za skvelú maďarskú pôdu. Hej, poviete si, že za tú nijako nemôžu a jednoducho ju získali vekmi. Hm, nie je to úplne pravda. K pôde majú miestni ľudia omnoho väčší vzťah a úctu. Pôda ich živí a Maďari vedia ako prírodné zdroje vyťažiť. To, že aj sem preniká globálne devastovanie, hnojenie a chemizovanie je na niekoľko samostatných postov (aj k nim sa určite dostaneme ;-). Mnohí sa živia prácou v poľnohospodárstve – gazdujú, pestujú, chovajú. Niekoľkokrát za deň nám po miestnej ceste okolo prejdú vozy s koňmi. Jasné, že aj traktory, ale nijako nám ani oni, ani kone nevadia. Práve naopak.

Nebyť ich skvelej maďarskej pôdy, zrejme by nám záhrada neprekvitala a nebujnela. Nejakých pár záhrad som už vo svojom živote videla, ale tej našej mám pocit, že šiblo – len v tom dobrom zmysle. Už keď som ju z jari rýľovala, mala som z tej hliny medzi rukami skvelý pocit. V sezóne sa prejavila naplno a tak byľky, rastlinky a semiačka krásne prosperujú. Jasné, niektoré rastlinky (najmä byliny) mi vôbec nevzišli (zožrali ich mravce), niektoré rastlinky rastú pomalšie, ale pripisujem to tomu, že som mnohé sadila a siala pomerne neskoro (ako mi vyšiel čas) + som záhradkár začiatočník – učím sa. Záhrada chce čas a veľa pozorovania. Robím na tom, čítam, študujem, zaznamenávam reálny stav, čo sa na našej zemi deje.

Záhrada – šibnutá a nádherná – polovica rajčín má 2 metre

Začala nám rajčinová sezóna. Vypestovala som 3 druhy rajčín z malilinkých semiačok a ešte s obavami presádzala do pôdy. Práve vtedy bolo pomerne chladno, tak som ich denne chodila kontrolovať, ako sa im vodí v chladnom počasí. Keď si spomeniem, aké boli drobné a jemnučké a vidím ich teraz – sama nechápem. Z najmenších cherry rajčiniek sa stali obry, čo majú 2 metre (nekecám!). Pár prvých kúskov sme chutnali už v týždni, ale len dnes som domov doniesla zlato. Červené, malinké, voňavé a neskutočne chutné. Pre nás majú nevýslovnú hodnotu a od dnešného dňa čakáme ďalšiu úrodu týchto malých prckov. Postupne sa k nim pridajú štandardné veľké rajčiny (prvé červené kúsky už sa hotovia) a aj San Marzano, na ktoré som obzlášť zvedavá.

Ďalšie zlato, ktoré by som Maďarom udelila, je za ich fantastický chlebík. Už som ho pred časom spomínala, ale je pre nás neustálym zdrojom fascinácie a neskutočných chutí. Jednoducho ho vedia robiť a basta! (Samozjreme, neglobalizujem, aj tu si treba vedieť vybrať pekára). Je voňavý, chrumkavý, vnútri hebučký ako pena a navyše, vydrží. Správa sa ako kedysi poctivý chlebík, ktorý bol jedlý aj po 3-4 dňoch. Neplesnivie, neobsychá. Poctivá robota sa nezaprie. Klobúk dolu. Vždy sa neskutočne tešíme na naše tradičné víkendové raňajky – čerstvý chlebík, rajčiny a syr (primárne hrudka). V syroch Maďari neexcelujú, tak sme verní overeným slovenským zdrojom z malých farmičiek a mliekární, ktoré svoju robotu robia poctivo a nepančujú. V dnešnej dobe, ak niekto premýšľa o jedle a nie je mu ľahostajné čo do seba dáva, to už naozaj nie je jednoduché, ale stále to nie je nemožné, nájsť kvalitu (je to samozrejme systém hľadania ihly v kope sena – v našom prípade v kopci sračiek, ktoré ponúkajú veľké obchody) (ospravedlňujem sa za expresívne vyjadrenie). A ak ju nenájdete v obchodoch, je čas na kvalitu z vlastných zdrojov.

Kvalita pod kontrolou – melóniky, cvikla a rajčinky

V porovnaní so susedmi nehnojím a nebudem. Naozaj nevidím najmenší dôvod, prečo by som mala do seba dostávať chémiu a zahumusovať ňou telo i pôdu. Že budem mať menšie výnosy?! Nech! Čo sa má urodiť, urodí sa, čo bude silné, prežije. Ak príde chrobač, príde protichrobač. Stále môžete choré rastliny vyhodiť, otrhať im napadnuté lístky a vyhnúť sa tak úplnému zničeniu celej úrody. Pozorovala som tento rok rôznych škodcov a je fakt, že prišli iné živočíchy, čo ich prirodzene zlikvidovali. Myslela som si, že ružičkový kel je na komplet kaput a čuduj sa svete, žije (aj keď mal na mále). Stačí fakt viac pozorovať a žiť v súlade s prírodou. To je však skôr životná filozofia, na ktorú človek musí prísť (alebo nemusí a nikdy nepríde – každému, čo mu patrí :-).

Tento zázrak sme pred 2 dňami zjedli – neskutočný (fotené v čase, keď bol ešte maličký)

Máte pocit, že im niečo chýba? :-)