Na mačaciu nôtu

Vždy keď niečo odchádza, niečo nové prichádza. Alebo – niekto. Po lete sa u nás objavil kocúr a čiastočne sa u nás udomácnil. Odkedy sú z nás dedinčania, ak náhodou nespotrebujeme nejaké potraviny, vždy zvyšky jedla, ktoré neputujú na kompost, šupnem na dvor a do rána sú preč. V lete som skúsila inú taktiku a presunula som zvyšky bližšie k domu. A tak raz, jeden večer po naložení misky, ma prekvapil krásny tigríček. Jedol a kukal na mňa. Nechala som ho v tichosti dojesť. Na druhý deň už bol väčším kamošom a odvážil sa nechať sa pohladiť. No a na tretí deň sa tisol rovno do domčeka, aby si poobzeral kuchyňu. Bez drzosti a bez ostychu, nebál sa a len si spokojne priadol. Takže, máme kocúra! Nie permanentne, len z času na čas. Náš externý stravník s nami pri teplom počasí cez víkendy strávil raňajky a niekedy aj celé dopoludnie.
Okrem nášho tigra prichádzajú večer za tmy aj čierny kocúrisko od suseda sprava, alebo bielošedý kocúr (mačka?) od suseda zľava. Skrátka, plná mačacia premávka. Kto prv príde, ten prv melie! Zverinca nikdy nie je dosť a to čo nechcú mačky, príde dojesť ježko. A aby tomu všetkému nebol koniec, občas sa objavia aj slimáky bez domu (na ktorých si podľa mňa pochutnáva ježko).

Náš Sraľko

Udomácniť si mačku prináša aj svoje benefity – kocúr nám už nosí svoje trofeje a tak sme na rohožke objavili zvyšky myší, perie či malého potkana. Občas nám príde ukázať aj položivú myš, s ktorou sa ešte pred nami hrá. Prehadzuje si ju v labkách, posúva a celý čas pritom pozerá na nás a mlčky sa hrdí, čo nám doniesol, aby sme kukali. Mačací dozor sa pred zimou bude hodiť a myši sa vďaka kocúrovi budú držať opodiaľ. Neuveriteľné a nádherné, ako sa nám kocúr za našu pozornosť a starostlivosť odvďačuje. V prírode je fakt všetko jedným veľkým zázrakom – absolútne dokonalé.