Prvé obete

Jar k nám prišla. Konečne a naplno. Kvitne všetko navôkol, zvieratká začínajú chodiť v pároch, čo ja jasný dôkaz toho, že prichádza krásna sezóna, kedy začne nový život. Nám začal nový život presunom na vidiek, čo nám vytvorilo predpoklady na založenie vlastnej záhrady.

Prípravu na prvú vlastnú záhradu som začala niekedy po Vianociach. Vedela som, že nechcem tradičnú záhradu, ktorá bude ako tá susedova či susedkina. Chcem záhradu, v ktorej bude všetkým rastlinkám, ktoré s láskou zasadíme, skvele. Odmietame tráviť nekonečné hodiny zbytočným sekaním trávnika (navyše hlučným a smradľavým) alebo tým, že sa staneme otrokom záhradníčenia. Úplne som sa namotala na netradičný spôsob uvažovania o prírode a začala študovať rôzne materiály o permakultúre. Podstatou permakultúry je laicky povedané vybudovanie a vytvorenie miesta, ktoré si bude pri dodržaní istých pravidiel žiť vlastným životom bez toho, aby ste ho zaťažovali akýmkoľvek ľudským zásahom, chémiou a neprirodzeným pretechnizovaným stresom. Skombinujete rastliny, ktoré si vyhovujú, necháte im dostatok priestoru pre život a oni sa vám v čase odvďačia svojou krásou a úrodou. Kým uvídíte výsledok, pár rokov prejde, ale je jasné, že už prvý rok minimálne uvidíte, či ste na správnej ceste a hádam aj nejakú tú úrodu zožnete. Celkovo je permakultúra viac o spôsobe uvažovania ako o vychytralých princípoch, praktikách a jasných pravidlách. Treba predovšetkým neviazane myslieť, počúvať intuíciu, veľmi veľa pozorovať zákonistosti prírody (najmä na pozemku) a tiež nebáť sa experimentovať. Aby som nezabudla, hlavne, žiaden stres. Viac o permakultúre vám povie napríklad aj slovenská Wiki. Pre mňa je veľkou inšpiráciou a pomocou stránka www.ekozahrady.com. Autorom je mladý muž Jaroslav Svoboda, ktorý o svojich skúsenostiach a postrehoch napísal skvelú knižku "Kompletní návod na vytvoření ekozahrady a založení rodového statku." Pre mňa je knižka písaná nádherným jazykom, s totálnou ľahkosťou bytia a je z nej cítiť neskutočnú energiu (ak ste schopný ju vnímať ;-).

Už som si pár týždňov hovorila, že nezasejem a nezasejem. Počasie sa na víkend posledné týždne vždy zopsulo, zima bola až tiskne! Ešteže som prvé záhradkárske výpady začala pred pár týždňami, kedy som do hrantov zasiala zelené byliny aj rajčiny, ktoré už teraz pekne samostatne v kelímkoch čakajú, kým budú môcť von do hliny. Čakala som na slnko a trošku vyššie teploty, aby som semienka, ktoré vložím do zeme, nevystavila teplotnému šoku a aby im v pôde bolo pohodlne. Minulý týždeň v piatok som vytrielila z roboty s misiou zasiať. Podarilo sa. Kúsok porýľovanej pôdy som zbavila slamy, uhladila ju a mohla sa pustiť do svojho premysleného osevného plánu. Áno, trochu som improvizovala. Nie, nevadí to. Semiačka sú v zemi a ja teraz čakám na ľahký dáždik a prvé odvážne klíčne lístky.

Deň pred dlho očakávaným siatím som sa dostala na pozemok tesne po daždi a hneď mi svitlo. Prúser! Už prvé indície počas zimy vo mne vyvolali vnútorné polemiky o tom, že máme na pozemku hodne veľa prázdnych ulít. Jasne mi z tejto indície vypadlo, že na pozemku budeme mať dosť slimákov. Moje pozorovanie krátko po daždi ma v tejto mojej idee utvrdilo. Bolo rozhodnuté a jasné, že so slimákmi bude treba čosi urobiť a zbaviť sa ich. Keďže sme pacifisti, tak sa vyhýbame mordovaniu živých tvorov (rastlín nevynímajúc). Rozhodla som sa pre zber slimákov a ich odvoz do bezpečnej vzdialenosti od pozemku (cca 2 km považujem za dostačujúce). Dnes už môžem skonštatovať, že som vyniesla 3,5 kýbla slimákov a viem, že som ešte neskončila! Pár krát si tento úkon ešte zopakujem, ale nevadí, rozhodne je vidieť, že tento môj nápad nebol márny a rozdiel v ich množstve je neporovnateľný.

Okrem slimákov, ktorých sa bolo treba čo najhumánnejšie zbaviť sa nám v dome po zime zobudili mravce. Žiadne chemikálie neprichádzajú do úvahy, tak sme kúpili domček na mravcov, vnútri je arašidové maslo alebo výťažok z arašídov a mravcov nám ubudlo.

Jeden víkend sme počas obeda počuli nezvyčajný šuchot. Zo mňa ako prvé vyhŕklo: Kto je tam? Muž si myslel, že je to len nejaký plast, čo sa v koši začal vyrovnávať, ale mne sa ten šramot veru nezdal. Na chvíľu bol kľud, tak sme boli v kľude aj my. Ale, ja som sa na chvíľu vytratila z domu a muž s úsmevom na tvári po chvíli hlásil: Máme myš! Teraz tade rýchlo prebehla. Vyzbrojili sme sa obaja rukavicami, ja som vyfasovala kýbel, spravili sme rýchlo kvázi ohrádku z čohokoľvek, čo sme rýchlo našli, že ju ideme z kúta, kam zabehla vyplašiť, chytiť pod vedro a pekne vyniesť von. Myš sme lokalizovali, zahnali k stene a snažili sa ju vyšťúchať, no ale omylom a nechtiac sme ju trafili šťuchákom a myš neprežila. Zaradili sme ju trochu smutní do kolobehu života mačkám za plot a povedali si, že zvierat a inej hávede na dome asi bude. Pár húseníc a iného hmyzu už aj omylom skončilo vo výlevke, pavúky, ktoré lozia kade nemajú poctivo chytáme a vynášame pred chalupu + ja mám "bod" za umláteného sršňa, ktorý nám vletel do izby a bolo ho treba okamžite zlikvidovať (s tým som sa maznať nechcela).

Susedovie kocúr – Kicsi Macko

Príroda je nádherná a človek (žiaľ) najväčší predátor, ktorého táto Zem videla. My chováme k prírode úctu, vidíme v nej najväčšie bohatstvo a snažíme sa na maximum zachovať všetko pôvodné a prirodzené, čo nám okolo seba poskytuje. Občas sa nevyhneme nechceným obetiam, ale chceme, aby ich bolo čo najmenej. Permakultúre, záhradníčeniu a jari zdar. Dobre zasejte, zaklíčte a zabylinkujte, nech máte čo najviac dobrôt z vlastnej úrody. A tiež, čo najmenej škodcov.