Naše leto plné vitamínov + GIVEAWAY

Pre mňa ako matku je nesmierne dôležité, čo dávam jesť svojej rodine. Aj keď doma prechádzame rôznymi stravovacími vlnami a stravu meníme podľa našich aktuálnych potrieb, čo sa u nás ustálilo a toho sa držíme bez ohľadu na aktuálne stravovacie maniere matky živiteľky (teda mňa) je, že jeme sezónne. Lokálne ovocie a zelenina sú u nás na prvom mieste a tak to určite aj ostane. Vitamíny z prírody sú predsa základ .  Lenže poznáte to, niekedy je vôľa síce silná, ale objektívne faktory nás nútia v istých chvíľach improvizovať.

V posledných týždňoch som súčasťou jedného zaujímavého projektu, ktorý sa venuje vitamínom v šikovnej podobe. Kampaň Ovocné džúsy a pyré – vitamíny v smart forme – prebieha na Slovensku, v Čechách, Rumunsku, Litve a Poľsku. Jej cieľom je vyvrátiť mýty o džúsoch či pyré, naučiť mamičky správne sa orientovať na trhu a vybrať si tie správne, informovať o výhodách, šikovných baleniach, ... jednoducho porozprávať o džúsoch a pyré  informácie, ktoré sme všetci vedeli, ale aj prísť s novými, ktoré sme nepoznali.

A tak spolu s niekoľkými ďalšími bloggermi džúsy a pyré ochutnávame a užívame si ich pri rôznych príležitostiach. My sme sa s našimi džúsmi a pyré vybrali na viaceré miesta, čoho dôkazom je dnešná bohatá fotodokumentácia. Tak dúfam, že si ju užijete aspoň z časti tak, ako sme si ju užili my pri výrobe.

Povedzme si teda v “skratke”, prečo vôbec džúsom a pyré hľadať v našich domácnostiach miesto. Argumentov je viac, možno sa v niektorom zo spomínaných rovnako ako ja nájdete.

Začnem napríklad týmto. Džúsy a pyré sú rýchle. Keď som sa stala mamou, na mnoho doterajších zábaviek mi čas neostane. Starostlivosti vyše hlavy, celý život prehádzaný, non-stop program na 24 hodín vymyslený bez ohľadu na to, aby som si ho cielene naplánovala. Nestíham zďaleka toľko, koľko by som chcela a potrebovala, takže siaham po dostupných a rozumných pomocníkoch. Niekedy si na ovocie celý deň nespomeniem, ak ho nemám pred očami na stole. Vtedy mi padne vhod pohár džúsu alebo poctivé ovocné pyré. Lenže nie je džús ako džús, či pyré ako pyré. Na trhu sa treba vedieť orientovať. Džúsy a pyré môžu byť aj zdravé, len treba vedieť ako na nich. Všetky 100 % džúsy obsahujú iba cukor obsiahnutý v ovocí a do výrobného procesu slovo cukor vôbec nepatrí. Dokonca aj európskou legislatívou je zakázané do nich pridávať cukor, sladidlá, umelé farbivá a konzervačné látky.  No a pyré, to je zasa získavané zo zdravého zrelého ovocia a zeleniny. Ak ich chcem dať aj deťom (samozrejme, nemyslím tým úplne najmenším, ako je naša drobka, pre ňu je stále naj naj materské mliečko), zloženie je pre mňa kľúčové Prirodzený cukor z ovocia – fruktóza – dokáže spraviť divy a džúsy i pyré vďaka nemu chutia sladko, čo dokážu oceniť nielen deti, ale aj sladkomilní dospeláci (ako môj muž). Preto môžem povedať, že džúsy a pyré sú skvelé pre deti aj dospelých.

Hmmm, možno sa zastavíte a poviete si, vážne aj pre deti? Áno aj pre deti , a to najmä preto, že sú v nich vitamíny, ktoré do detí dostanem omnoho jednoduchšie ako vo forme ovocia či zeleniny. Veď ktoré dieťa či dospelý pohrdne pohárom kvalitného dobre vyzerajúceho džúsu? Ja osobne poznám veľa detí, ktoré si v reštaurácii zo zásady pýtajú “dusik”. No a pyré, keď je zabalené v taštičkovom obale, z ktorého sa dá cuckať, môže byť skvelým objektom pre vyhlásenie rodinnej súťaže, kto ho vypije skôr! Taštičkové obaly sú praktické, skladné, transportovateľné. Sú tak šikovne vymyslené, že ich možno zobrať prakticky všade. Strčiť ich deťom do aktovky, batôžku, do piknikového koša, zobrať si ich do kočíka... Vďaka praktickosti obalov je možné džúsy a pyré používať doma i vonku. Skvele sa šiknú k rodinným raňajkám, doma rýchlo do ruky na desiatu či olovrant. Vonku zasa zaženú rýchly hlad či smäd na potulkách prírodou či mestom, hodia sa na piknik, výlety, grilovačky, či na kúpalisko. A propos obaly, z obalov z mini džúsikov ja osobne vyrábam našej drobke praktické hračky. Fľaštičky naplním fazuľkami či farebnými papierikmi a mám super hračky za minimálne náklady. Maličkej sa tým zavďačím viacej ako super sofitiskovanou hračkou, pretože detičky sú veľmi múdre a presne vedia, čo je hračka a čo reálny predmet. 

A propos obaly, z obalov z mini džúsikov ja osobne vyrábam našej drobke praktické hračky. Fľaštičky naplním fazuľkami či farebnými papierikmi a mám super hračky za minimálne náklady. Maličkej sa tým zavďačím viacej ako super sofitiskovanou hračkou, pretože detičky sú veľmi múdre a presne vedia, čo je hračka a čo reálny predmet. 

Nepresvedčila som vás? Ak aj nie, možno vás džúsy a pyré presvedčia samé a zachutia vám. Plnohodnotne dokážu nahradiť jednu porciu ovocia/zeleniny, ktorých by sme mali cez deň zjesť až 5 (čo som doteraz vôbec nevedela!).   Navyše rovnako ako ovocie majú skvelú vlastnosť, že vedia ochladiť organizmus, a to sa toto leto určite počíta ;-)

Smart vitamíny ďakujem, vďaka vám vzniklo nemálo cenných rodinných fotografií, ktoré by bez vás určite neboli! My sme si tú našu kampaň naozaj užili :-)

GIVEAWAY alebo krásne po našom DAROVAČKA:

Na Facebooku som sľúbila súťaž, tu je! Hráme o ohromný prútený kôš na bicykel, poháre so slamkou a diár. 

Zapojiť sa môže každý, stačí správne odpovedať na súťažnú otázku: V ktorom roku boli objavené vitamíny? 

Ak si netrúfaš a nechceš tipovať, skús nájsť odpoveď na stránke dzusyapyre.eu.

Súťažíme do stredy 7. 9. Výherca bude náhodne vylosovaný nasledujúci deň po uzávierke.

Veľa šťastia všetkým!

Viac o kampani sa dozviete na stránkach TU alebo na FB Žite SMART.

Šťastné a veselé

Keď sme boli deti, sviatky sme vždy trávili 3 rodiny pokope u starých rodičov, všeho všudy 10 ľudí. Na Štedrý deň niekedy poobede sme sa vždy u babky s dedom stretli s rodinou maminho brata a pustili sa do príprav. Každý rok sme nepísane súťažili, kto dorazí skôr, Kajovci či Viťovci. Striedalo sa to z roka na rok. Do okamihu, kým sme dofrčali každý z iného konca malého mesta, bola uvarená akurát zelenina na šalát, zemiaky a v obývačke stál holý stromček v stojane. Po postupnom či hromadnom príchode sme si akosi automaticky rozdelili úlohy a každý z nás (malých aj veľkých) robil svoje. Väčšina dospelých sa napchala do kuchyne, čo dodnes nechápem, lebo bola naozaj úplne prťavá a napriek tomu, všetci sa vošli. Horšie to už bolo, keď sme z detí vyrástli a tiež sme sa chceli krútiť v kuchyni. Mamin brat nalieval dospelým štamprlíky a robil dobrú náladu a srandičky. Boli to chvíle, kedy sme sa všetci najviac nasmiali. Môj otec mal na starosti ryby – kapre. Od pitvania, čistenia a prípravy tej vyprážanej verzie. Mama mu pri obaľovaní asistovala a venovala sa aj iným prípravným prácam. Jej hlavným chodom, ktorý pripravovala, boli bobáľky. Mamin brat robil rybu na iný spôsob, ten ju naopak piekol a jeho žena mala na starosti kapustnicu. Mamin brat bol zároveň aj hlavný šalátmajster. Spraviť šalát pre 10 krkov znamenalo, že sme ho vždy robili do obrovského vajlingu (vysvetl.: tak sa u nás na východe nazývala smaltovaná nádoba s dvomi uškami). Všetci ho pred podávaním na stôl museli ochutnať a každý hlásil, čo mu ešte chýba. Ja som mala na starosti prestretie sviatočného stola. S bratrancom sme často dumali, ako tento rok poskladáme servítky, aby sme trochu inovovali. Častokrát sa stalo, že sa servítky počas večere nepoužili, babka s dedom ich odložili, a tak sme zo sekretára vyťahovali rôzne edície vianočných servítkov a používali ich dookola. Ako decká sme tradične všetci spoločne zdobili stromček, dedo nás chodil kontrolovať, či svietia všetky svetielka a tiež chodil neustále kontrolovať stromec, či nestojí krivo, otáčal ho hore dolu a tešil sa z neho, aký je tento rok krásny. Otec, ako lesník a poľovník vždy zabezpečil, že sme mali na Vianoce krásnu borovicu. Babka počas toho, kým sme ako včielky pracovali na svojom rajóne išla do kostola a keď sa vrátila, mali sme asi hodinu na to, aby sme prípravy dokončili a zasadli k štedrovečernému stolu.

Dnes si neviem predstaviť, že by som si všetky prípravy nechala na Štedrý deň a tak si ich dávkujem pomaly a postupne. Preto s varením začínam v predstihu. Kapustnicu mávam hotovú deň-dva dopredu, aby stihla náderne vyzrieť. Šalát spravím deň vopred, aby zemiaky chytili slanosť a šalát sa chuťovo rozležal. A tak nám na Štedrý deň ostáva len vyzdobiť stromček (čo je úloha môjho muža) a upiecť vianočnú štólu. Na prípravu štóly sa každoročne veľmi teším. Vôňa, čo sa rozlieha v kuchyni počas príprav, váženia, miešania, je nádherná. Pri príprave mi krásne hrajú vianočné pesničky a v podstate je pokoj. Poobede sa vyberieme na vzduch poriadne sa vyvetrať a keď sa vrátime domov, čakajú nás len drobnosti. Strčiť rybu do trúby, zabaliť darčeky, prestrieť stôl, vyleštiť jabĺčka, pripraviť orechy, naukladať všetko na stôl, dať si sprchu, obliecť sa a môžeme hodovať.

Želám vám všetkým, nech sú vaše Sviatky pokojné a plné lásky. Užite si všetky sviatočné jedlá, ktoré ste sami alebo pre vás niekto iný s láskou pripravovali. Šťastné a veselé pohodové Vianoce.

Prečo počúvať starších a skúsenejších

Koľkokrát sa vám už v živote stalo, že ste si s odstupom času uvedomili, že to, čo sa vám snažili vštepiť a naučiť vás rodičia či starí rodičia, nebolo úplne na zahodenie? Čo sa za mladi naučíš, ako keby si "na starobu" našiel. Hm, pravda ..., ale, čo v prípade, že "nenájdeš"?

Moja slovenská babička mala babičku v slovenko-maďarskom pohraničí. Ako deti sme do Slovenského Nového Mesta chodievali len občas na prázdniny alebo pomáhať pri zbere úrody či zapáliť sviečky na Všech svätých. Nechodievali sme tam veľmi radi, ale keď na chvíle strávené v SNM spomínam, vždy tam bolo super a kopec srandy. Cesta vlakom bola dlhá a nemali sme tam čo robiť. Css, mestké deti! Nikde na okolí sa nenachádzala žiadna voda na kúpanie, ani les. Maďarská rovina sa rozprestierala všade navôkol či na dojazd bicyklom a naše detské oči nevideli jej krásu. Najbližší kopec ležal za hranicou a za ním už kopcov nebolo. Ešteže sme mali ohromnú záhradu, po ktorej sa dalo behať a z času na čas vyvádzať. Zavesili sme si sieťovú hojdačku na jablone a šaleli sa okolo nej. Chutnali maliny, ktoré k nám cez plot prerástli od suseda a sem tam sme strhli aj tie susedove. Prepliecť tenké detské rúčky pomedzi pletivo nám nerobilo problém a šlohnúť pár malín bolo hrdinstvom. Taktiež sme hubili sršne a desne sa ich báli. Drevená latrína za domom bola pre nás dobrodružstom – kvôli strašnému smradu, žiadnej vode, kope pavučín a osí, ktorých hniezda sme vypaľovali. Záhrada a ovocný sad ponúkali najmä kopec možností ako stráviť čas prácou, preto nám babička na naše naliehanie vždy vymyslela aktivitu, s ktorou sme jej pomohli a pri ktorej sme sa aj zabavili. Vtedy sme boli spokojní všetci.

Pohľad na Maďarsko zo Slovenského Nového Mesta
Zdroj: http://en.db-city.com

Dom mal velikánsku verandu, ktorá bola centrom spoločenského diania najmä kvôli tomu, že sa na nej stolovalo. Či pražilo slnko, padal letný dážď alebo bolo chladnejšie a zamračené, inde ako na verende sme nejedávali. Veranda spájala celý komplex a rodinu. Časť obytnej zóny domu prechádzala plynule do hospodárskej časti, kde bolo cítiť starinu a minulosť. Dom mal zvláštnu energiu a mal jej veľmi veľa. Boli časti domu, v ktorých som sa vyslovene bála a nemala dobrý pocit. Najzaujímavejšia bola stajňa, kde sa kedysi choval dobytok a po celej jeho dĺžke sa vynímal pekný drevený holubník. Z kôlne, stajne a skladísk sme vyťahovali zaprášené neznáme rárohy na dvor, hľadali, čo všetko sa v šope nájde a nikdy sme nevedeli, čo sa na čo používalo.

Slovensko Nové Mesto – Sátorajalujhely – hranica
Zdroj: wikipédia

Najradšej sme čas trávili iba s babičkou úplne sami. Len my decká, bratranci a sesternice a naša babička. Náš rodinný gastronomický experimentátor (pozn. babička) nám pripravoval jedlá, ktoré sa málokedy opakovali a boli viac novinkami, ako tradičnými receptami. Najviac sme vždy zbožňovali raňajky. Fantastický okrúhly biely chlieb teplý priamo od pekára bol nezabudnuteľný s čímkoľvek. Pamätám si najmä na raňajky, ktoré nik iný ako babička urobiť nevedel. Stačila k tomu konzerva rybičiek v oleji a reďkovka. Ale! S reďkovkou sa môžu diať veci! Babička nám k rybičkám vždy pripravila reďkovkový šalát, ktorý chutil fantasticky a ktorý nik v našej rodine pripraviť a dokonca ani napodobniť nevie. Skúšala som pár krát, ani som sa nepriblížila. Moja mama – to isté. Nie a nie prísť na tú harmóniu ingrediencií a chutí, ktoré reďkovku robili jedinečnou. Soľ, cukor, ocot, citrón? Netuším. Najvačšou poctou pre nás bolo, keď sme boli po chlieb vyslaní. Bolo treba naozaj skôr vstať, lebo na dedine keď je slnko vysoko, chlieb už nedostanete. Do pekárne sme to mali vkustku ďaleko, lebo dedina sa ťahala najmä popri ceste a my sme bývali na tom najvzdialenejšom. Peši by sme cestu nezvládli. Dedova Eska by nás tiež všetkých troch (mňa, brata, bratranca) neodviezla. Prifarili sme preto za dedovu Esku klasický dvojkolesový vozík pomocou kladky a vydali sa na cestu. Chudák brat, ktorý ako najstarší robil kormidelníka a ťažnú silu a my s bratrancom sme sa vysmiati vzadu viezli.

Maďarský biely chlieb – neviem sa ho dojesť
Zdroj: http://balazsreceptjei.freeblog.hu (maďarskému kolegovi blogerovi ďakujem za láskavé zapožičanie.
Keď raz premakám chlieb do takejto podoby, uverejním vlastnú fotku ;-)

Cesta nám vtedy trvala poriadne dlho, ale zabavili sme sa riadne. Každý z nás chcel skúsiť ťahať. Rehotať sa celú cestu a ešte aj šlapať nám dalo naozaj zabrať. Ísť na nákup do dediny bolo samo osebe dobrodružstvom. Keďže sme sa nachádzali v pohraničí, v obci sa prevážne hovorilo po maďarsky. A to bol kameň úrazu. Kamkoľvek sme prišli, spustili na nás po maďarsky. Kukali sme na nich detskými očami a nechápavo gánili. Zvláštne je, že už vtedy sa v nás ozývala (dodnes netuším z akého dôvodu a kde sa vzala!!!) nejaká národná hrdosť. V deťoch. Desivé. Cítili sme sa urazení, že na nás na Slovensku niekto prehovoril jazykom, ktorému sme nerozumeli. Samozrejme, domáci hneď pochopili, že nebudeme miestni a tak skúsili aj slovenčinu. Presne z toho dôvodu nás babička neustále chcela naučiť po maďarsky. Bránili sme sa ukrutne a tak sa na nás nalepilo iba pár slovíčok a jedna pesnička. Tvrdohlavo sme nechceli a nechceli. Ach, do kelu, sakra. Keby sme tak s babičkou nebojovali, bolo by mi dneska ľahšie. Toľkokrát si na babičku spomeniem a zanadávam si sama sebe, akí hlúpi sme boli. No čo, nevadí. 


Babi, aj tak ti ďakujem, aj keď ma už nepočuješ. Pár drobností sa na mňa nalepilo a dnes sa už učím. Sama, kvôli sebe a kvôli okoliu a susedom. Keby si ešte bola, viem, že by si zo mňa mala radosť. Veľkú, úprimnú a plnú lásky. Tak ti teda odkazujem: som tu, niekoľko veľa kilometrov od miesta tvojho detstva, z maďarskej strany, ale som a do Nového Mesta sa raz chcem vrátiť a všetko od teba pozdraviť.

Takže: starších treba bystro počúvať, lebo nikdy dopredu nemôžeme tušiť, čo z toho, čo nám chcú v svojich slovách predať, budeme v budúcnosti užívať.

Dedičstvo

Človek môže zdediť čokoľvek. Tok zdedených vecí zväčša nevieme ovplyvniť. Nech už ide o čokoľvek, sú to veci, ktoré majú históriu, spomienky a sú plné emócií. Majú pre nás čaro, ktorému nikto iný nikdy neporozumie a hodnotu, ktorú vieme vyčísliť iba sami. Keď sa naša babička z otcovej strany minula, otec sa ma opýtal, čo by som chcela. Napadli mi ihneď 2 veci: babičkin zošit s receptami a bodkované šálky. Pamätala som si ich od útleho detstva a vždy keď sme prišli k babičke na návštevu, z ničoho iného ako z hrnčeka s bodkami som piť nechcela. O zošit bol v rodine veľký záujem, chcela ho otcova sestra, sesterka aj ja. Mám ho a je geniálny. Text písaný rukou odhaľuje viac, ako by si autor chcel pripustiť. Je plný známych mien ľudí, od ktorých recepty pochádzajú. Navyše je doplnený rôznymi receptami a vystrihovankami z časopisov a novín z minulosti. Reklamy a kresby z povojnového obdobia, ústrižky novín z čias totality. Keď som ten zošit chcela, netušila som, čo všetko s ním dostanem. Otvárajúc ho prvý raz u mňa doma, som iba dojatá a rozčarovaná otáčala list za listom.

Recept, ktorý prikladám je od mojej babičky a najviac reprezentuje moje detstvo. Je to recept, na ktorom sme participovali skoro celá rodina. S mamou a bratom sme vážili, miešali, šľahali alebo len tak z výšky zo stoličky pozorovali mixér, ako v ňom šikovne behajú lopatky a vytvárajú našu víkendovú dobrotu. Úlohy sme mali nejako prirodzene rozdelené a robota nám išla od ruky. Najviac sme sa vždy tešili na vylizovanie zvyškov cesta, čo vždycky sprevádzali upozornenia, aby sme ich nejedli, že nás budú bolieť bruchá.

Bábovka podľa nášho rodinného receptu – domažlická

Suroviny – pôvodná receptúra:
380 g polohrubej múky
380 g cukru (dávam menej)
200 g masla
1 hrnček mlieka (asi 2,5-3 dl)
5 vajec
štipka soli
šťava z citróna
prášok do pečiva (bezfosfátový Alnatura)
práškové kakao (cca 1 PL alebo viac, podľa chuti)
maslo a múka na vymazanie a vysypanie bábovkovej formy

Postup:
Oddeľte bielka od žĺtkov a bielky zatiaľ odložte do chladničky. Žĺtky vymiešajte s cukrom a maslom do peny. (Mne pomaly dožíva kuchynský robot a občas sa mu už veľmi nechce pracovať, tak som sa musel spoľahnúť na staré zlaté metódy. Už v samotnom recepte mojej babičky je jasne napísané: trieme asi 15 minút. Poviem vám, je to makačka! Vyšľahať cukor s maslom a žĺtkami do peny vás príjemne v hmlistý jesenný deň zahreje. Aj keď moje odhodlanie bolo veľké, 15 minút ručného šľahania a trenia som nevydržala.) Pridajte múku, prášok do pečiva, štipku soli, hrnček mlieka, šťavu z citróna a všetko spolu poriadne premiešajte. Odlejte polovicu zmesi do druhej misky a primiešajte do nej kakao. (Z detstva si pamätám, že sa mame občas kakao nepodarilo rozmiešať poriadne a tak vznikli v ceste malé kakaové hrudky. Desne mi chutili a nech robím čo robím, dnes ich do cesta za nič na svete neviem dostať!) Vyšľahajte sneh z bielkov a polovicu primiešajte do svetlej zmesi a druhú do kakaovej. Vylejte obe zmesi do vopred vymazanej a vysypanej bábovkovej formy v poradí, v akom si zmyslíte. Bez ohľadu na to, o aký vzor sa pokúsite, cestá si nájdu svoje miesto a aj tak vám vznikne úplne iný ornament, ako si naplánujete. Vložte do vopred vyhriatej rúry na 180 °C, pri tejto teplote pečte 20 min., následne teplotu znížte na 150 °C a pečte asi 25 min. Pred upečením skúste špajlový test a keď vám špajla ostane suchá, je hotovo! Bábovku vyklopte, počkajte, kým si trochu odpočinie, aby vám pri nedočkavom krájaní celá nespľasla. Cukrujte, krájajte, chutnajte a užívajte si prevoňaný byt a teplo rodiny.

Domažlická bábovka podľa mojej babičky a hrnek s puntíkama

Dobré drobné rady:
Experimentujte s mierou. Kúpila som si novú formu na pečenie – kombo tora + bábovka v jednom. Na tortu funguje vcelku spoľahlivo, ale bábovka v nej nevyzerá úplne podľa mojich predstáv. Tradičná bábovková forma je jednoducho istota.
Bábovka vám pri pečení možno zhora pukne. Ale neľakajte sa, na chuti sa nič nezmení.

Kuchyňa štyroch vplyvov

V našej rodine sa vždy dobre varilo a vždy dobre jedlo. Národnostne sme dosť pomiešaná rodina: nemecko-česko-maďarsko-slovenský vplyv sa na nás podpísal nielen geneticky, ale aj v kuchyni.  Či sa pozriem na predkov z jednej alebo druhej vetvy, všetci mali k vareniu a jedlu pozitívny vzťah. Ba čo viac, z každej strany niekto vynikal, kto sa mi vryl do pamäti, chuťových buniek aj génov.

Napríklad moja babička – vyrastala v slovensko-maďarskom pohraničí. Do nás, svojich vnúčat, sa snažila vštepiť trochu maďarskej reči, ale buď sme boli príliš vzdorovití alebo zaujatí inými činnosťami, no veľa z tohto jazyka sa do nás nedostalo. Škoda. Naopak, čo sa týka jedla, dá sa povedať, že sme vyrastali na maďarskej kuchyni. Rôzne polievky, prívarky, perkelty, slané či sladké múčne jedlá, ktoré dnes nájdem v maďarských kuchárskych knihách, sú pre mňa natoľko familiárne, že ma to až prekvapuje. Schválne, nakuknite niekedy medzi maďarské národné jedlá a možno ostanete rovnako rozčarovaní ako ja, koľko z nich sa varievalo počas vášho detstva u vás doma. Časom sa z babičky vykľul experimentátor. Boli sme živá testovacia vzorka, na ktorej treba overiť vybrané recepty zo Života, Slovenky a televíznych relácií o varení. Občas vyšlo, občas nevyšlo. Obdivujem však chuť a elán variť neustále niečo nové, tvoriť a hlavne - žiť zdravo.

Druhá babička žila na opačnom konci republiky v blízkosti nemeckých hraníc. Často sme ju nevídali, bola pre nás vzácnejšia. Vôňu jej domácnosti si viem kedykoľvek predstaviť aj teraz. V spomienkach nasajem vôňu do nosa a s láskou spomínam. To isté platí o jedlách, ktoré nám varievala. Ako deti sme mali s bratom rebríček špecialít, z ktorých väčsina jedál bola z jej jedálnička a rúk. Vždy keď sme boli spolu, sme si na želanie objednali. Pamätám si skvelé polievky, vynikajúce šťavnaté mäská a geniálne koláče. Kysnuté vdolky, tvarohové knedlíky, ovocné knedle, chodské koláče. Mám pocit, že si pamätám každé jedno jedlo aj jeho chuť. A aj keď varím podľa babičkinej kuchárskej knihy písanej rukou, do ktorej sú povkladané recepty a reklamy z predvojnového obdobia, nikdy tú chuť nezopakujem.

Medzinárodný rozhľad do jedálnička a nový vietor vniesla na naše stoly otcova sestra. Od mlada sa stretávala s rôznymi cudzincami a veľa cestovala. Chutnala cudzokrajné kuchyne, zbierala recepty z ciest a potom s hrdosťou prezentovala svoje výdobytky. Kuchyňa bola a je jej raj. Či už doma alebo na chalupe, kraľovala a spod rúk jej vychádzali iba samé dobroty. Stredomorská kuchyňa s prevahou gréckeho vplyvu, prvé talianske lastovičky, čína. Suroviny a korenia z dostupných zdrojov, čo nebolo dostať – to sa substituovalo. Výsledky však stáli za to. Nesmiem však opomenúť, že okrem medzinárodného jedálnička, je teta expertom českej klasiky. Knedlíky rôznych druhov, bravčové pečené se zelím, sviečková, pečená kačka. Uf, aj keď nie som knedlíková, u nej by som neohrdla nikdy, ešte by som si pridala "nášup".

Rodinných vplyvov teda bolo dosť, ale zrejme stále nie toľko, aby vo mne prebudili vášeň pre varenie v plnej miere. Moje smerovanie sa vykrištalizovalo až po absolvovaní kurzu talianskej kuchyne. Nie, že by som dovtedy nevarila. Varila a dokonca rada. Ale od momentu – kedy základom jedál boli suroviny, z ktorých každá pochádza z Talianska – bolo jasno. Nešlo iba o taliansku kuchyňu ako takú, ale o rozmýšľanie o varení, surovinách, čistote chutí.

Bolo treba, aby sa vo mne všetky vplyvy nakumulovali, premiesili a našli si svoje miesto. Vďaka nim vznikol aj tento blog. Som vďačná za láskavé slová, množstvo lásky a dobro, ktoré do mňa prostredníctvom jedla všetci vložili. Ďakujem a budem s láskou ďalej užívať.